1. WEREWOLVES

1.1K 61 9
                                    

Prší. Všade naokolo prší. Kvapky sa jemne dotýkajú všetkého naokolo. Na chodníkoch sú veľké mláky plné tmavej špinavej vody. Tmavá špinavá voda mi pripomína všetko, len nie to dobré.
Zimomriavky mi behajú po chrbte pri pohľade na temné ulice, ktoré zívajú prázdnotou.

Stala som tam vtedy sama rozmýšľajúc o zmysle mojej existencie. V hlave búšiaci zvuk procesu premeny sentimentality v agóniu má prinútil odísť.

Vykročila som smerom na sever do veľmi slabo osvetlenej ulice, ktorá viedla ďaleko do zabudnutia čo práve korešpondovalo s mojimi vnútornými pocitmi a priam anjelsky splývalo v jednu parabolu môjho života.
Spozorovala som za mojim chrbtom šuchot nohavíc a kroky, ktoré sa hlasno približovali.

Obzrela som sa vidiac ako sa ku mne čosi náhli. Vydýchla som si, je to len môj tieň. Pridal sa ku mne ako beznádej k hypochondrovi.

Obzrela som sa ešte raz a vidím ako môj náhle miznúci a vzápätí znovu objavujúci sa tieň, dychčiaci od únavy, kľačí a pokorne na mňa hľadí s nemou výčitkou v očiach.

V momente sa strhnem a pridám do stáleho kroku. Moje hlasy v hlave mi chcú naznačiť, aby som sa nebála. Veď som niečo ako nesmrteľník.

V diaľke sa čŕtajú ďalšie a ďalšie budovy pokryté tmou. Jedná z nich je moje stanovisko. Moje bydlisko, kde prebývam vyše tri mesiace. Nie je to žiaden komfort.

V zúfalosti sa obzerám okolo seba, ale vidím len čierno-čiernú tmu. Sem tam záblesk svetla pouličných lamp. Vydala som sa smerom k budove sťa obor. Tam som mala namierené.

Mokré pramienky hnedých vlasov som mala všade v tvári, len nie tam, kde by mali byť. Ukazovákom a prostredníkom som si pramienky zastrčila za ucho. Pľušťalo celú noc a ja už som vedela, že príde dostatočná búrka na to, aby v tomto meste mohli byť záplavy. Tmavú ulicu už som neregistrovala tak ako predtým, ale zameriavala sa pred seba.

Vchod do budovy bol uzamknutý, ako vždy. Ak som sa chcela do budovy dostať, musela som použiť chabé kúzlo na otvorenie dverí.

Mojou dlaňou som sa dotkla železných, ťažkých dverí a predstavovala si, ako sa dvere otvoria. Aj tak bolo. Posledný pohľad som venovala širokej tme a tak som mohla vkročiť dnu. Vchodové dvere sa dokorán otvorili a po mojom vchode som mohla dvere uzamknúť špeciálnym kúzlom, aby sa ku mne nemohol nik dostať. Nerada by som niekomu ublížila, ale ak by to bolo nutné, musím sa spoliehať len na svoje čarodejnícke inštinkty.

Vo veľkej a poloprázdnej budove veľa svetiel nebolo. Celý deň a celú noc strávim väčšinou pri hľadaní môjho lexikónu, ktorý môže byť kdekoľvek a môže ho mať ktokoľvek. Sú tam kúzla ktoré nevie nikto používať. Ak by sa to niekto naučil a kniha by padla do nesprávných rúk, znamenalo by to hrozbu pre celý svet.

Oblečenie som si musela vymeniť za čisté a suché, to moje už bolo celé premočené. Vlasy som si vysušila do starého uteráka a ľahla si do postele. Už bol čas oddýchnuť si.

Na posteli som sa neustále prehadzovala a nemohla som zažmúriť oko. V hlave sa mi vybavovala postava, ktorú som dnes stretla na ulici. Kto by vôbec niečo pohľadával v takých tmavých uličkách?
Niečo nie je v poriadku, mám taký divný pocit, predtuchu.
Chcela som to vyhodiť z hlavy, ale nešlo to.
Myšlienky ma pohlcovali.
Čo ak ma niekto sledoval a teraz niečo plánuje?

Pýtala som sa samej seba až príliš veľa otázok, z ktorých mi išla vybuchnuť hlava. Komu nie.

Po niekoľkých minútach, zaspávania som to vzdala.

Na rovné nohy som sa postavila reflexne. Moje chodidla ma odnášali napiť sa. Nevravím, že som tej vody dnes na sebe nemala až priveľa, ale len predsa, pohár vody mi možno pomôže upokojiť divokotvorné myšlienky.

V jednej ruke som držala pohár vody a myšlienkami som bola v inej dimenzií. Prešla som k veľkému, hlavnému oknu, ktorý bol ihneď pri mojej posteli, som zamyslene svoj zrak upierala vonku. Akoby tam boli duchovia alebo niečo podobné. Zasmiala som sa nad svojimi argumentami. Výhľad mi padol na oblohu plnú hviezd. Bolo to ako z rozprávky, nikdy som nemala čas, pozerať sa na nejaké hviezdy, ale tak toto bola nádhera. Predstava, že sa dotknem hviezd bola očarujúca.

Z tranzu ma prebudil krík, ktorý nešiel prepočuť. Dosť silný, ženský krík.
Nemohla som to ignorovať, ale mohla som aspoň zasiahnuť aj keď to bolo riskantné a mohol by ma niekto vidieť.

K dverám som sa rozbehla rýchlosťou upíra a vyrazila ich silou vlkolaka.

Mierila som tam, odkiaľ vychádzal krík úbohej, trpiacej ženy ktorá bojovala o svoj život. V tme a silnom dáždi som nemohla zaregistrovať žiadnu osobu. No moje inštinkty mi vraveli aby som išla vľavo keďže vpravo bol len múr z tehiel cez ktorý by som sa určite nedostala.
Krík sa už utíšil. Vedela som, že som prišla neskoro, ale to čo som videla, mi vyrazilo dych.

Žena ležala nehybne na zemi. Bez končatín tela, pokrytá množstvom krvi.
Aké monštrum by bolo také bezcitné a ublížilo nevinným ľuďom? Mohla mať rodinu, deti, manžela ktorého nadovšetko milovala a teraz už nemá NIČ.
Podišla som k nej a kľakla si, bohužiaľ, k jej návratu by nepomohla ani moja mágia.

"Tak vidím že si si našla kamarátku."
Ozval sa posmešný mužský hlas rovno za mnou. Hlas som ani zďaleka nespoznávala. Čo ma ešte dnes bude čakať ..
"A ak nebudeš spolupracovať, môžeš byť na jej mieste aj ty" z jeho hlasu som mohla vyčítať, že sa na tom smeje.

Úbohá žena, ktorá prišla o všetko čo milovala.

Dnes som nemala chuť nikomu ublížiť, ale asi by to bez toho nešlo. Pomalými krokmi som sa otočila. Nevidela som mu poriadne do tváre, ale neunikla mi jeho farba očí. Červená. To mohlo byť len jediné.

Vlkodlak a rovno ich pán, Alfa.

"Hej! Nechcem ti ublížiť, tak prosím ťa, choď preč a nikomu z nás sa nemusí dnes nič stať" odvetila som povýšenecky.

"Hmm, myslíš si, že by si ma dokázala zabiť?" pristúpil o pár krokov a do jeho tváre som videla jasnejšie.
Havranie tmavé vlasy, ako táto noc. Pery, po ktorých by túžila nejedna žena. Tričko, pod ktorým sa skrývalo vypracované svalstvo.

Sen každej ženy.

"Tak to skús, skús ma zabiť"
Keď sa chcel priblížiť o čosi bližšie, ustúpila som o krok vzad.

"Myslel som si"
Za seba som natiahla ruku a dotykmi som sa snažila nájsť nejaký záchytný bod, ktorého by som sa mohla dotknúť. Namiesto bodu, ktorý by mi teraz poslúžil som sa dotýkala postavy muža.

Vedela som, že tam bude ďalší z nich, asi je Alfa zbabelý chodiť niekde sám, no nečakala som, že bude jeho pomocník rovno za mnou. Chcela som sa otočiť, ale on bol rýchlejší a využil to.

Chytil mi obe ruky a dal mi ich za chrbát. jeho silný stisk mi bránil pohnúť sa z miesta. Za každým mojim pohybom som pocítila bolesť.
Stala som tam nehybne, pozerajúc do oči ich pána. Potom si pamätám len pichľavú bolesť v krku a posledné čo som videla bol pohľad do smaragdovo-zelených oči patriacim akoby diablovy.

SOUL MATE [POZASTAVENÉ]Where stories live. Discover now