hlboké myšlienky začínajúce tak väčšinou o pol noci po vypití červeného vína. to u mňa očividne znamená tlačítko play, ktoré nemusím ani stláčať. myšlienky sa spustia automaticky.
automatické prehrávanie. pri týchto chvíľach tlačítko 'stop' neexistuje. a tak som odsúdená si to celé vypočuť. neviem čo sa v posledných dňoch deje. neistota, falošné ilúzie a hlavne zmätenosť. dni sú príliš dlhé aj napriek tomu, že je vonku tma. a možno je to len nadbytok vína.
najhoršie je však, že potom veľa rozmýšľam. nie sú to jednoduché veci, ktoré nám preletia hlavou na dennej báze. tieto myšlienkové pochody by boli schopné začať revolúciu a nukreálnu vojnu v priebehu desiatich minút. a až potom si uvedomíte ako nebezpeční vlastne ste.
a tak vstávam z postele, idem do kúpeľne. popri tom zakopnem o roh postele, pretože sú dve hodiny ráno a ja vidím len slabý mesačný svit, ktorý sa valí do mojej izby cez žalúzie.
stojím pred zrkadlom. svetlo zo žiaroviek je príliš ostré. prepaluje mi to zrenice a tak sa vidím trochu rozmazane. poriadne sa nevnímam. strácam sa sama sebe. ťažoba dopadá na môj hrudník. ťažšie sa mi dýcha. „NEZVLÁDNEŠ TO! NEZVLÁDNEŠ TO! PADNI A UDUS SA!" počujem vo svojej hlave. je tak ľahké tomu hlasu podľahnúť. niekedy znie krajšie ako tvoje slová.
snažím sa udusiť, tak si začnem stláčať krk. a tlačím. pevnejšie. no nie je to dostačujúce.
otec hodil svoje nohavice do špinavého prádla, zabudol z nich však vybrať opasok. kedysi ma ním bil, keď som bola malá. teraz sa s ním zbijem sama. irónia v paradoxoch.
obkladám si ho okolo krku, nastavujem pracku, keď v tom mi pípne mobil.
v byte bolo hrobové ticho a cinknutie tej správy bolo v tú chvíľu hlasnejšie než nedeľné kostolné zvony.
zadunelo mi v hlave.
napísal si mi. spýtal si sa ma, že či spím aj keď dobre vieš, že nie a že by si bol rád, keby som vyšla pre dom, lebo ma čakáš vonku.
a neviem prečo, ale idem za tebou. som len v pyžame, vonku je príjemne. ty stojíš obďaleč, nie úplne pri mojom vchode. opieraš sa o svoje auto. fajčíš cigaretu. dym krúži okolo teba a niekedy sa stráca v tvojich kučeravých vlasoch.
prídem k tebe. nič nepovieš. všimneš si odtlačené pruhy na mojom krku. pritahneš si ma k sebe a pobozkáš ich. neviem prečo toto robíš len v takýchto chvíľach a hlavne v noci.
povieš mi, že si už neželáš, aby som to urobila znovu aj keď vieš, že sa o to zas pokúsim.
a tak sa rozplačem. pritlačím sa ti do objatia a ospravedlním sa ti. poďakujem, že si prišiel, pretože keby si to neurobil, tak by som ťa už nikdy nemohla objať. už nikdy by sme nestali spolu pod lampami plne oddaní noci. keby si nenapísal. a nepriešiel by si.
a ty sa potom rozplačeš tiež. ponúkol si mi cigaretu a prstami prechádzal po modrinách na mojom krku.
zaspala som v tvojom aute a ráno som sa zobudila s tebou na našom obľúbenom mieste pri východe slnka.
a pri týchto chvíľach aj ľutujem všetky moje nočné rozhodnutia v kúpeľni pred zrkadlom.
