Medzi svetmi

Kapitola 8

Len tak ležať. Pozerať do neba vychutnávať si svieži vzduch. Nechať si do žíl púšťať živú energiu ktorá pramení hlboko v lesoch. Cítiť teplo na svojej koži. Teplo ktoré može dať len niekto kto veľmi miluje tomu kto si to skutočne zaslúži. Presne tak miluje príroda nás. Dáva nám toho toľko, že sami nevieme čo s tým. Sú to maličkosti ale predsa ak by neboli náš život by to ovplyvnilo hneď. V tomto som bola „uväznená". Moje väzenie predstavovalo všetko čo som milovala. Všetko čo tvorilo moju podstatu. Zvieraciu podstatu. V nej sa ľad rozpúšťal. Vtedy sa dalo počuť ako vzduchom lietajú včely a ako sa nám tráva obtiera o bosé nohy. Cítime jar. Ten nával nového života nového začiatku. Znamenalo to aj niečo nové pre mňa?

Nie. Pretože vyšlo slnko a ja som sa toho úprimne bála. Nevedela som sa tešiť tak ako kedysi. Nevedela som prijať to čo mi bolo núkané. Nebola som viac sama sebou? Razom som cítila toľký nával emócií, že som nevedela čo s nimi urobiť. Prvá bola hanba. Moje úbohé telo nezakrývalo nič a ruky nestačili zahaliť všetko. Niekde vnútri som cítila, že to nie je v poriadku. Sedieť tu, ukazovať ma presne tak ako som bola stvorená, nechávať sa pozorovať. Vyvolávalo to u mňa ďalšiu emóciu. Vzrušenie. Videla som ako na mňa pozerá. Ako si obhliada každý kúsok kože. Presne ako lovec pozoruje svoju korisť. Zisťuje o nej všetko jej zvyky slabosti, tak presne ona hľadela na mňa. Aj ľudia sú v istom zmysle zvieratá. Majú podobné pudy. Podobné potreby. A jej sa moje telo páčilo aj keď sa to snažila skrývať. Nespravila som však nič. Nechala som rozprávať oči. Tie mrazivé kúsky morských krýh, ktoré sa zabárali do ľudských dusí tak ľahko ako keď čepeľ prechádza mäsom. Vtedy som pocítila istý druh radosti. Radosť z toho, že som zrazu nebola korisť ale lovec. Že som ju uštvala do kúta a ona nemala na výber a ďalej sa topila v mojich pasciach. Nezabúdala som však na jednu vec. Nech som sa akokoľvek snažila mať na vrch stále som bola tá, ktorá potrebovala jej pomoc. Bola pre mňa domovom. Prírodou, ktorá liečila moje rany a trávou ktorá ma nechávala v pokoji prečkať bolesť. Človek môže byť akokoľvek zlý ale keď sa vráti domov zmäkne pri pohľade na raneného brata či sestru.

Rozprávala sa so mnou veľa a často. Jej slová spočívali v dlhých monológoch, ktoré nemali niekedy žiaden zmysel. Nadobúdala som pocit, že to celé robí len preto aby ešte nezabudla aké to je byť „normálny". Čakala na odpoveď niekedy aj celé hodiny no odpovedali jej len moje choré pohľady. Rose. Volala sa Rose. Ruža. Pripomínala mi ju. To ako jej voňali vlasy. Aké boli divoké a výrazné. Aké boli rovnaké a zároveň jedinečné. Boli bežné. Presne ako ruže sú. Prepoúživané gýčové. Ale stále krásne. A to bol ďalší pocit. Vnímanie krásy. Premeriavala som si ju zatiaľ čo rozprávala. Všimla som si jazvy na spánkoch. Všimla som si odtiene očí, ktoré menila podľa toho ako sa cítila. Všetky znamienka a nedokonalosti. Každú škvrnu. A usúdila som, že je skutočne krásna. Chcela som jej to povedať. Chcela som vedieť čo to s človekom urobí. A tak som otvorila ústa.

Dievča spozornelo. Jazyk som skrúcala do všelijakých polôh ako mi to moje ústa dovolili no nič. Skúšala som pohnúť sánkou no ozvalo sa len škrípanie. Cítila som dutiny svojich úst. Muselo tam byť niečo čo by mi pomohlo prehovoriť. Niečo čo by sa spojilo s mozgom a ukázalo mi správne slová. Nemohla som ich predsa zabudnúť. Nemohla som ostať zvieraťom tak dlho aby som sa nevedela poďakovať či poprosiť. Či dokonca povedať prepáč. Zacítila som strašný nával smútku. Moje telo zomkol krč a ja som ucítila vodu. So strachom som sa dotkla svojej tvári a ruky po dotyku ostali mokré. Rozpúšťam sa. Vyparím sa a zmiznem. Budem padať z oblohy budem prerážať pôdu a znova vzlietnem ku oblakom. Lenže dievča sa len usmialo a vodu mi z tváre zmylo. Bol to ľahký jemný pohyb ktorý vyvrátil všetky moje zlé myšlienky. Nezmiznem ani sa nevyparím. Ostanem v tomto tele budem chodiť a rozprávať. Budem cítiť. Znova som otvorila ústa. Zobrala so ešte všetku silu čo som v sebe mala a nakoniec to vyšlo. „Som hladná."

Sabik