Šero

Dni plynuli stále rovnako. Šedivé a bezútešné, jeden ako druhý.

Tá istá cesta zo školy, tie isté ulice, tá istá sivá obloha cez ktorú ledva prenikol slnečný svit, dookola ako film, ktorý sa prehráva znova a znova. Bolo pod mrakom ale nepršalo. Tak ako včera. I predvčerom. Keby sa aspoň zdvihol vietor alebo by sa aspoň náznakom kúsok modrej oblohy. To sa ale nestalo. Deprimujúce.

Možno aj práve preto sa dnes Miu vybrala zo školy domov inou cestou. Nešla rovno ulicou ako zvyčajne ale zahla smerom k poliam. Bude to dlhšia okľuka ale čo na tom záleží. Nikam sa predsa neponáhľa.

Inokedy zlatisté pšeničné klasy, prehýbajúce sa v letnom vánku, majú teraz špinavú farbu, nehybné ako zapichané ihly. Ticho prerušuje iba občasné vŕzganie kamienkov pod nohami.

Po ľavej strane stojí skupinka priemyselných budov, snáď sklady, ktoré si niekto mohol prenajať. Nie je na nich zvláštne – ošarpané steny, staré strechy a dvere s opadanou farbou.

Sprvu mala v úmysle len prejsť okolo a nezastavovať sa, no detská zvedavosť je zvláštna vec. Čo tam len môže byť? Nejaké staré haraburdy alebo stohy sena, na ktoré by sa dalo vyštverať? Nikde ani živej duše, tak prečo by toto nemohlo byť jej kráľovstvo...

A tak sa stalo, že do jedného z nich nazrela. Široké vráta boli otvorené dokorán, no svetlo dnu celkom nedosiahlo. Už kúsok za prahom prechádzalo v šero a ďalej už zívala len čierno čierna tma, ako hrtan nejakej obrej ryby. Bodaj by nie, slnko bolo vysoko na oblohe, no cez mračná nepresvitalo takmer nič.

Miu sa v mysli zhmotnila predstava zdochliny nejakej hlbokomorskej ryby, ktorú vyvrhlo na breh a teraz leží na bruchu s otvorenou tlamou. Zahnala ten obraz, hádam sa nebude báť takých hlúposti. Má už deväť, nie je predsa malá, však?

Rozhliadala sa po priestore a snažila sa odhaliť niečo zaujímavé, no tma odmietala vydať svoje tajomstvá. Úplná temnota tam nebola – tu a tam cez škáru v zhrdzavenej streche občas prenikol tenký prúžok svetla ale ani to zďaleka nestačilo aby si vedela vytvoriť predstavu o priestore pred ňou.

Trámy po stranách alebo strecha sa nezdali niečím prevratným. Skrivila ústa do sklamanej grimasy. Čo je to za kráľovstvo, keď v ňom vidí figu borovú?

Pohľadom zablúdila presne doprostred priestoru. Prižmúrila oči. Zdalo sa jej alebo sa tam niečo pohlo? A asi začula aj šuchnutie. Už zase sa s ňou zahráva predstavivosť. Nahla sa dnu aby lepšie videla. V tej chvíli sa z temnoty niečo vynorilo.

Vzduch preťalo prenikavé jačanie. Miu utekala, až sa za ňou prášilo. Aktovka na chrbte ju sťahovala ako závažie ale teraz by bežala aj keby jej na nohy priviazali kamene. Skočila za roh onej budovy v nádejí, že to, čo sa skrývalo v tme sa neuráči vyliezť za ňou. Srdce jej ide roztrhnúť hrudný kôš, krv hučí v ušiach ako vodopád.

Drepí v prašnej zemi, pritlačená o roh budovy a čaká. Trvá to nekonečne dlhú dobu. Nič sa nestane. Spoza rohu nevyskočí žiadna ohavná príšera s rozďavenou papuľou a neodkusne jej hlavu.

Miu sa oprie o plechovú stenu a nemotorne zdvihne na nohy. Zakráda sa k rohu, opatrne ako mačka za myšou. Dych sa ukľudnuje, no kolena sa jej ešte trochu trasú. Pritisne sa k chladnej stene a vykukne spoza rohu. Pred vrátami nič nestojí.

Vykloní sa, aby dovidela až dnu a srdce jej opäť poskočí. Ono to tom stále je! A dokonca sa to hýbe! Zdesene si zapchá rukou ústa, aby zo seba nevydala čo i len pípnutie. Zdá sa, že ju to nevidí a Miu sa neodváži pohnúť ani brvou. Mohla by začať v tomto momente utekať ale čo ak je to niečo rýchlejšie ako ona? Vybehne na pole, zakopne o zem a to, čo sa v tme skrýva ju doženie.