Marylin - Pozastavené

Prečo?

V mojom živote je to zvláštne... Aj keď, v ktorom nie?
Občas si treba povedať, že po nás nikto nepríde na bielom koni a ani to že nedostaneme nádherné šaty len mávnutím čarovného prútika ako mala Popoluška. Síce, nemožné veci sú niekedy možnejšie než tie možné lenže... To platí vtedy, keď si myslíte že z testu dostanete známku horšiu, ako by ste chceli... či dokonca vtedy, keď dúfate, že vaša platonická láska ktorá žije na inom kontinente, o pár rokov staršia, dokonca s priateľkou vás požiada o ruku a budete mať svadbu na pláži... V živote treba rozlišovať realitu od fantázie či predstáv. No, dá sa to vždy?
〰〰〰〰〰〰〰〰〰〰〰〰〰〰〰〰〰〰
"Nejdeš!" Práve som ohluchla...
"Idem" zabuchla som knihu a odložila ju do kufra. Mama, zavesená na kľučke od dverí s nemožným pohľadom ma sledovala ako si ukladám veci do krabíc a cestovných tašiek.
"Idem a nezabrániš mi v tom ty a ani nikto iný" položila som poslednú dekoráciu v izbe do kufra ku knihám a pustila sa do kozmetiky.
"Mám už osemnásť a žiť s tebou už neprichádza do úvahy.."
"P-prečo?! Veď som ti vždy bola dobrá mama!"
"Myslíš vtedy keď si ma bila kvôli peniazom na alkohol? Vtedy keď si ma zamkla v pivnici na 2 dni pretože si mala návštevu a nechcela si aby som vás rušila?!"
"Al-eee no tak veď to bola-a sranda!"
"Mama. Peniaze ti pošlem ešte budúci mesiac nech sa postavíš na nohy. Potom to už musíš zvládnuť sama." Vytiahla som telefón, prezvonila Maťu a šla k oknu. Kým som čakala kedy dorazí na červenom Fiate, mama odišla do spálne kde si chvíľu ešte šomrala ale aj tak nakoniec zaspala.
Zniesla som krabice a tašky pred vchodové dvere od zožltnutého, starého paneláku a počkala kým Maťa zaparkuje.
"Zvládla si to, je po všetkom" hodila sa mi do náručia a silno ma objala.
"Po všetkom bude keď budem sedieť vo vlastnom byte, s vlastným životom" odtiahla sa a mlčky mi pomohla odniesť veci do auta.
"Naozaj ti nevadia moje veci? Môžem si zaplatiť nejakú garáž kam si ich zatiaľ dám aleb..."
"Ticho..už.. buď.. povedala som že mi nevadia, keď si nájdeš byt tak si po je prídeš. Neboj sa zatiaľ to s nimi zvládnem. Hovoríš ako keby si mi sem doniesla za izbu vecí. Veď tu máš iba 4 krabice, kufor a jednu tašku, tak sa kroť." Úprimne sa zasmiala a hodila mi jablko.
"Ďakujem, naozaj neviem čo by som bez teba robila."
"No to ani ja neviem čo by si bezomňa robila ale teraz už bež. Nech ti neújde vlak" znovu sa mi vrhla do náručia, skôr to bolo aby zahnala slzy no mne sa to nepodarilo. Slané kvapôčky mi v cícerkoch padali po tvári až na jej ryšavo-ohnivé vlasy v čiernej gumičke. Keď sme sa odtiahli, zobrala som si biely kufor a po schodoch šla na vlakovú stanicu. Následne som si sadla na zelenú ošúchanú lavičku, vytiahla slúchadlá a čakala na vlak za lepším životom. Za novým začiatkom.
...Μια νέα αρχή...