☆☆☆
,,Ach...otec nieeee" vdýchla som do neho poslednú vetu, ktorú mohol počuť pred tým než opustil tento svet.
Zošúchla som sa po vydlaždenej, mramorovej stene. Pamätám si len to že som plakala dokým som mohla a keď som už nevládala tak som zaspala ale stále mi tieklo z líc miliarda sĺz. Zobudila som sa až na matkin krik
☆☆☆
2 roky potom...
Tak a toto sa stalo pred dvoma rokmi... Toto bol začiatok môjho pekelného života. Tak poďme na to pekne od začiatku. Moje meno je Lívia. Otec umrel presne deň po mojich narodeninách. Od vtedy nenávidím narodeniny. Viem že som prišla zo školy a otec sa ma oýtal aký som mala deň. S otcom som mala dobrý vztah. Ten najlepší. Vždy som sa tešila ako prídem zo školy a uvidím ho. To obdobie bolo to najlepšie v mojom živote. Otec nemusel chodiť do práce pretože mama bola úspešna podnikateľka a chodila do práce stále ale zato otec bol stále doma. Vlastne mama prišla z práce asi o deviatej zaliala si kávu prelakovala si nechty a zase išla do práce, v ktorej bola až do piatej ráno a keď o piatej ráno prišla tak mohla do deviatej doobeda spať a keď vstala tak si zaliala kávu a bežala na desiatu do práce... a takto sa to opakovalo stále. Mne to nijako neprekážalo. S mamou som nemala nejaky extra vztah, vlastne som sňou žiadny vzťah nemala. Ju zaujímalo iba jedno a to bolo práca, káva no a jej milované nechty... Samozrejme za tým všetkým boli iba peniaze. Otec vždy hovorieval - ,,Čo bankovka to lak na nechty"- a bolo to vlastne pravda. Nebolo dňa kedy by sa mama nezastavila v drogérii pre nový lak na nechty... Boli sme naozaj čudná rodina. Ale nám sa to tak páčilo. Otec si dokonca raz dal vytetovať matkino meno na predlaktie:
Mandalka
No ale to sa všetko zmenilo po otcovej smrti. Vrátme sa radšej knej. Otec sa ma pýtal ako bolo v škole. No a ja som sa len usmiala a zapozerala som sa na portrét na stene už si pamätám len ako ležal na zemi a ... veď to už viete...
Preskočme ale k maminemu navratu ktorej krik ma zobudil
☆☆☆
Chcela by som rozbehnúť tento nový príbeh ♡♡♡
