S krátkosťou dychu si vysvetlil nekonečno (HP/LM | HP/LV | Harry Potter; SK) ✓

11. kapitola - Stratil som ťa

Konečne tu boli vianočné prázdniny. Voldemortove panstvo bolo sviatočne vyzdobené, čo Harry nečakal. V hlavnej hale bol obrovský vianočný stromček, zdobený do zeleno-striebornej kombinácie. Harry trval na tom, že chce, aby s ním išiel aj Severus. Domov by ho po otcovom zlyhaní nikdy nepustil samého. A Severus ostával naďalej flegmatický. Nič ho nezaujímalo, o nikoho sa nestaral. Nemal nijaké pripomienky k tomu, že bude tráviť prázdniny u Voldemorta. Jednoducho sa zatvoril v izbe, ktorú mu škriatkovia pripravili a nevychádzal.

Harry si nešťastne vzdychol a usadil sa vedľa Toma na gauči.

„Vyrástol si," usmial sa Voldemort chladne a premeriaval si ho pohľadom.

„Vážne? Nevideli sme sa iba pár mesiacov," riekol a odpil si zo šálky teplého čaju.

„V tvojom veku je i pár mesiacov dlhá doba. Máš dlhšie vlasy, páčia sa mi," spokojne mľaskol a nespúšťal z neho tie červené oči.

Harry iba pokrčil ramenami. O svoj výzor sa nijak špeciálne nezaujímal. Samozrejme, potrpel si na určitú úpravu zovňajška a na kvalitný odev, keďže bol tak vychovávaný od detstva, no teraz mal celkom iné starosti.

Oprel sa o chrbát a pozoroval dianie za odostretým oknom. Vločky tancovali vo vzduchu a zem bola prikrytá tou bielou perinou. Čas utekal ako šialený a naraz mu niečo napadlo. Nervózne pozrel po Tomovi, ktorý ho pobavene sledoval.

„Myslíš na to, kedy ti oznámim dátum našej svadby?" spýtal sa posmešne a odložil podšálku so šálkou na stôl.

„Nečítaj mi myšlienky," riekol hrubo.

„Prisahám, že som ti nevnikol do hlavy," zodvihol ruky v obrane, no ten iritujúci úsmev tam bol stále. „Dozvieš sa to v čas... a áno, stále trvám na našom manželskom zväzku."

Harry si povzdychol a zvesil ramená. „Zmeňme tému."

„Počul som, že niektorí Slizolinčania ti dávajú pocítiť, ako opovrhujú tvojím postavením..."

Harry sa zamračil ešte viac. „Áno, podľa všetkého im vadí, že ma videli sedieť na zasvätení po tvojom boku. Nerozumejú, čo je na mne lepšie než na nich. Nechápu, prečo si si nevybral ich, miesto mňa... žiarlia a ja ich od začiatku roka úplne ignorujem," skočil mu do reči.

„Vedel by si mi povedať, ktorí konkrétne majú tento... problém," spýtal sa a v očiach mu blysklo.

Harry mávol rukou. „To je jedno. Proste majú iba reči a nevraživé pohľady. Nie je to nič, čo by som nezvládol. Nepotrebujem, aby si ich poučoval alebo čo."

Voldemort nespokojne prižmúril oči. „Ako chceš, háďa, ale ak sa o niečo pokúsia, okamžite mi to nahlásiš," povedal varovne, načo Harry prikývol. „Obaja vieme, akí zákerní dokážu byť Slizolinčania a najmä tí, ktorí budú naverbovaní do mojej armády."

„Pochybuješ o mne? Myslíš si, že by som nezvládol zakliať pár idiotov?"

Voldemort sa zasmial. „Och, rast tvojho magického potenciálu je značne cítiteľný. Keď sa hneváš vyžaruje z teba." Červené oči ho priam hltali. Voldemort sa zhlboka nadýchol. „Teším sa keď budeš dospelý a budeš cítiť to čo ja, keď sme spolu."

Harry ho fascinovane sledoval. Áno, bol zvedavý, aký je to pocit. Červené oči naraz pozerali do tých jeho.

„Koľko máš vlastne rokov?" spýtal sa s neskrývaným záujmom. Čudoval sa, že sa ho to neopýtal skôr.

„Hádaj." To bol celý Voldemort, nič nemohol povedať na rovinu.

„Najprv som myslel, že štyridsať, ale teraz keď ťa poznám... i z blízka... tak myslím, že menej?" hádal.