Toto nie je žiadny príbeh, ale úvaha. Vyjadrujem sem svoj vlastný názor na túto tému (viz nadpis.)
Veľmi by ma potešilo, keby si to niekto prečítal. Dosť to pre mňa znamená. A rovnako by som bola rada, keby ste sa k tomu úprimne vyjadrili, či už po...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Čo to znamená? Najkrajšie je, keď človek žije pre osobu, ktorá mu je najdrahšia. Ktorú považuje za zmysel svojho života, môže jej veriť, pretože majú medzi sebou vzájomnú dôveru. Milujú sa viac, než čokoľvek iné na svete. Sú ochotní obetovať všetko, len aby boli spolu šťastní. Lebo o tomto je život, nájsť si osobu, pre ktorú budeme žiť. Som toho názoru, že človek musí žiť aj pre iných, ale hlavne aj pre seba!
Prečo? Ak nebudeme žiť aj pre seba, tak nás ľudia postupne zvnútra zabijú. Pretože ľudia už nie sú takí, aký bývali kedysi. Sotva sa tu nájde človek, ktorému môžeme plno dôverovať. Svet sa zmenil k horšiemu. Nemôžeme dostatočne veriť, milovať a starať sa, pretože tieto veci nás najviac zrania.
Prečo si to myslím? My sme ľudia, ak nám niekto začne dôverovať, oklameme ho a využijeme jeho tajomstvá pre svoj vlastný prospech, svoje víťazstvo, pretože nás baví ubližovať. Ak nás niekto začne milovať, a začne pre nás robiť všetko, čo je v jeho silách, povieme mu, že ho tiež milujeme, na chvíľu ho poťaháme za nos a potom mu zlomíme srdce, pretože nás prestane baviť. Alebo namiesto človeka, čo nám pomáhal sa zamilujeme do človeka, čo nám len ubližuje. Ak sa o nás začne niekto starať, budeme to brať tak, že je to od neho pekné a milé, ale potom nám to začne vadiť. A pošleme ho preč.
Prečo mám takýto názor na ľudské činy? Mne už veľa ľudí ublížilo rôznym spôsobom, týmto som dospela k nevere a nenávisti voči ľuďom. Ale nie len mne, všetkým, každému človeku na ktorého sa pozriete bolo ublížené človekom. Jediné, čo my, ľudia, vieme, je len ubližovať si navzájom, čo si, bohužiaľ, niekedy ani neuvedomujeme, čo spôsobujeme danému človeku za bolesti. Ubližujeme, klameme, využívame, ničíme, berieme si čo nám nepatrí a zabíjame. Toto sme my, monštrá, ale to znamená byť človekom.
Pýtam sa, prečo ľudia ubližujú? Bolesť mení ľudí. Podľa mňa niekoho k lepšiemu a niekoho, čo väčšinou k horšiemu. Je už len na nás, či sa postavíme na nohy a dostaneme odvahu a budeme stálej bolesti čeliť aj naďalej, alebo padneme do prázdnoty. Pád do prázdnoty, je to najhoršie, čo sa môže udiať v ľudských mysliach, málokto nám už dokáže pomôcť.
Prečo? Ja si myslím, že keď človek padne do miesta nepoznania a uzatvorí sa do seba nestratí len ľudí čo ho mali radi, ale aj samého seba. Pretože jeho bolesť je taká veľká, že to nedokáže zniesť, srdce, duša a myseľ trpí. Srdce s mysľou sa hádajú, nevieme čo počúvať. Tak sa uzatvoríme, nastavíme faloš a chodíme po svete ako bezcitné bábky. Budeme milovať len seba a nikoho iného. Už nás nič netrápi, všetko sme hodili za hlavu, naše každodenné problémy, nastavili sme falošný úsmev, nájdeme si falošných kamarátov a budeme si užívať života. Budeme si myslieť, že už je všetko v poriadku, ale omyl, navonok sa síce usmievame predstierame svoje šťastie, ale vnútri neustále plačeme a prosíme, nech už táto bolesť skončí. Časom už nebudeme vedieť čo so sebou a začne sa nám páčiť ako trpia druhí,pretože bude to dobrý pocit netrpieť samy, keď trpí aj niekto iný s nami. Bude sa vám to začať páčiť viac a viac až to začnete vykonávať aj my začneme ubližovať. Následne stratíme aj tých posledných falošných kamarátov. A začne nám to všetko chýbať, pravé city, kamarátstvo, láska. Potom pochopíme, že sme naozaj monštrá, ktoré vôbec nevedia, čo chcú a nevieme, čo so sebou.
Prečo mám takýto názor? Ja si myslím, že ľudia majú svoje dve stránky svetlú a temnú. Každý človek stojí presne v strede. Snažila som sa tu vysvetliť, aký sú ľudia podľa mňa, ako ich beriem a čo musíme a nemôžeme robiť. Podľa mňa, ak chce človek pekne žiť, aj keď už trpí akoukoľvek bolesťou, musí ostať stáť na nohách a nájsť si človeka, ktorý by mu bol ochotný pomôcť a na oplátku by ste mu zase vy pomohli tiež. Hlavné je, aby sme svoje problémy nedusili v sebe, inak nás to zničí. Jednoducho najdôležitejšie je, keď človek žije pre seba ale aj pre iných. Musíme dávať lásku sebe, ale aj naokolo, iba tak môžeme byť naozaj šťastný. Toto je iba môj názor.
- Toto bola vôbec moja prvá úvaha v živote. Tému vybrala učiteľka takže to bol vlastne sloh. A dostala som zato 2 a to iba kvôli chybám a môjmu škrabopisu. Dávala som to prečítať aj mojim známym a kamarátom a všetci to chválili. Čomu som sa veru dosť čudovala.
- Veľmi by ma potešil všetkých ostatných názor. Názor na toto znamená pre mňa viac, než na príbehy. Pretože toto som ja a moja zdravo-chorá hlava. A myslím si, že je to rovnako aj moc osobné. Pretože niektoré veci, čo tam spomínam no, sama som si nimi prešla....a veľmi rada by som sa podelila aj o vaše názory.
- Keďže zajtra odchádzam na dovolenku a nebudem mať čas písať pokračovanie príbehu, ktorý tu zverejňujem, tak som sem pridala aspoň niečo takéto. Na dovolenke si možno nájdem čas a napíšem zopár nových kapitol, ale pridala by som ich až kým by som došla domov. A to bude až o týždeň. Takže pa.
