Výčitky - Thomas

392 26 3
                                    

Thomas

Ako som mu to mohol spraviť? Ako som ho tam mohol nechať len tak ležať? Mohli sme sa pokúsiť nájsť nejaké riešenie. Nemuselo sa to takto skončiť. Po tvári mi stekajú slzy. Čo mám povedať Minhovi a ostatným? Ako im mám oznámiť, že Newt sa už nikdy nevráti späť a že ja som ten, kto za to môže? Viem, že pre dievčatá zo skupiny B bol v podstate nepodstatný, no pre mňa a chalanov bol ako rodina. V diaľke vidím Minha a Brendu za nimi stojí Tereza a Herriet. Nikoho iného však nevidím. Pravdepodobne sa ukrývajú v rozpadnutých budovách a snažia sa vymyslieť plán ako budeme ďalej postupovať. Ja však stále myslím na Newtove posledné slová, ktoré mi povedal. Už len pri pomyslení na ne mi prejde mráz po chrbte. Nedokážem ich vysloviť nahlas. Ako by som mohol keď už len pomyslenie na ne ma bolí.

"Kde je Newt? Ide za tebou?" spýta sa ma s nádejou v hlase Minho, keď k ním prídem.
Nedokážem mu odpovedať slovami a tak len pozriem do zeme. Ticho zamrmlem "Nie," a dúfam že to nepočul. No keď sa na neho pozriem viem, že sa mýlim, pretože mu v očiach vidím bolesť. Keď sa pozriem na ostatných vidím v ich očiach to isté. Tereza dokonca plače a nesnaží sa to skryť. Herriet ju objíma okolo pliec a čosi jej vraví, no je vidieť, že potláča slzy. Nerozumel som tomu veď Newta ani nepoznali teda aspoň nie dlho. No dobre Tereza ho poznala ale Herriet nie. Čo sa to tu deje? Čo mi ušlo?

Bez slova sa vydáme k budovám dúfajúc, že sa nás nikto nebude na nič pýtať. Sadol som si do kúta, z ktorého som každého videl a všetko počul, ale mňa vidieť nemohli. Iba ak by prišli bližšie alebo im Minho, Herriet, Tereza alebo Brenda povedali kde som. Vedel som, že to neurobia, pretože ani jeden z nich nechcel rozprávať. Len si posadili k ostatným a tvárili sa, že počúvajú plán, ktorý vymysleli kým sme boli vonku.
V tom som si všimol ako Herriet podišla k Sonyi a niečo jej povedala. Nemusel som byť génius aby som vedel čo to bolo. No klamal by som, ak by som povedal, že ma Sonyina reakcia neprekvapila. Sedela tam so strachom v očiach, ktorý sa postupne menil na smútok, bolesť a ešte niečo. Stratu? Áno v očiach mala pohľad akoby stratila veľmi dôležitú a milovanú vec či osobu. Slzy sa jej začali kotúľať po lícach, až nakoniec vytvorili nezastaviteľné vodopády. Nechcela na seba pútať pozornosť, a tak sa snažila potlačiť vzlyky. Už som tu absolútne ničomu nerozumel. Čo sa to tu s každým deje?

"Takže všetci rozumieme plánu?" opýtal sa niekto. Nebol som si istý, kto to bol no bolo mi to jedno. Zaznelo skupinové "Áno," aj keď viem, že minimálne piati z nás vôbec nevnímali aký ten náš plán vlastne je.

Potom sa všetci rozpŕchli ku stenám aby sa uložili k spánku.
Teda až na Sonyu tá vybehla v rýchlosti z budovy a zmizla do tmy. V diaľke bolo počuť jej plač a vzlyky, takže som vedel, že nemôže byť ďaleko. Snažil som sa zaspať no nedarilo sa mi to. Nechápal som prečo to práve Sonya tak prežíva. Vie snáď niečo čo ja nie? Je dosť možné, že tomu tak je, veď si nechala vybrať čip a vrátili jej spomienky.

No hlavným dôvodom mojej nespavosti boli spomienky na to čo som spravil. Nedokázal som to vyhnať z hlavy a vedel som, že to ani nikdy nedokážem.

Zožierali ma výčitky....

"Prepáč mi to Newt," to boli posledné slová, ktoré som potichu vyslovil kým som zaspal

Už dlhšiu dobu som rozmýšľala nad týmto príbehom ale nevedela som prísť na vhodný názov.... Viem, že to nie je zrovna majstrovské dielo. No snažila som sa.

Vidíme sa pri ďalšej kapitole 🙂 ktorá by mala byť von najneskôr pozajtra.

L❤️

Naše Malé Tajomstvo (Newtmas story)Where stories live. Discover now