PSYCHOPATHIC HOSPITAL

!1!

22.januára 2009

Píšem, píšem ti znovu tieto bezvýznamné riadky, milý deníček.

Ako sa tak pozerám, vlastne, mám len teba. Len ty ma nemo poslúchaš.. Vlastne Ti ďakujem. Robíš pre mňa tak veľa.. Len ja ty, ty ja.

Hah ešte i toto čo píšem je choré. Však. Je to normálne? Alebo nie? Pripádam si ako chorá, ako na hlavu, ale akoby som nemohla, keď som tu?

Predtým som si vôbec nepripadala takto.. No teraz, medzi nami-chorými ma moje správanie ospravedlňuje.

Dnešok som strávila celkom v pohode? Vlastne, tak ako vždy.

Nudný, smutný, bezvýznamný a zbytočne strávený deň.

Takto si pripadám.

Ako bezvýznamné,nudné, smutné, čudné a zabudla som, podotknúť, že choré dievča.

Nie som chorá, ja to viem, ale rada si z toho uťahujem. Snažím si aspoň nejako okoreniť pobyt tu, v mojom druhom domove. Domove, hah. Tu ma aspoň nikto neodcudzuje. Nemám tu moc priateľov. Mám tu vlastne iba jednu kamarátku, Mellisu. Mel, moju mladšiu sestričku. Beriem ju tak. Vôbec si neviem predstaviť, čoby len jeden deň stravený bez nej. Je to jediné pozitívum tu.

Mel, je o pol roka mladšia, hih, pocit, keď sa i tak pri nej neustále vyťahujem. Uťahujem si z toho, aká je malá, aká je to moja mladšia sis. Možno tento dojem, mladšej sestričky vo mne vzbudila jej výška. Hah. Výška ako výška, dosť s týmito prehnane pravdivými slovami.

,,Obed!" počujem z dola, krik našej "vychovávateľky".

Celkom milé no zato priveľmi výbušné dievča. Nemám chuť na žiadne jedlo. Tak ako obvykle som svoj prídel kvalitnej a zlato upečenej kačice podala Mel. Ako dezert nás čakalo niečo ako puding. Bol vynikajúci. Neodolala som...

Huh, robím si srandu. Zišla som dole do "jedálne", ak sa to tak vlastne i môže nazvať. Na stole ma nečakala žiadna porcia kvalitnej stravy, skôr by som to pomenovala stravou, ktorej záruka sa končí presne o hodinu, ak sa už vôbec neskončila. Už vôbec nevravím o do zlata upečenej kačke, chceme moc. O dezerte ani nevravím.

Odkedy ako som tu, navštívila ma až jedna návšteva, a to tá, na ktorú som čakala viac než tri roky.

Patrik!

-Môj dokonalý brat, ktorý mi neskutočne chýbal. Bol to ten najkrajší okamih v mojom živote. Vlastne, keby som nebola tu,asi sa neuvidíme v blízkej budúcnosti, ak vôbec...

Hii zlatíčka! Ako sa vám páči moja kniha? Čo poviete. Sama musím povedať, že je to nudné. Veľmi nudné. Ale musela som predsa nejak začať, takže počkajte, vymyslím ja ešte niečo. Ďakujem za každú jednu aktivitu. Za gramatické chyby sa ospravedlňujem.

/18.06.'17!1!Klaudia/