Diamantový Dvor (The Glittering Court)

Štvrtá kapitola

Cesta trvala celú noc a ja som zaspávala a budila sa. Moje telo si potrebovalo oddýchnuť, ale myseľ som mala príliš napätú. Bála som sa, že za nami začujem kone a rozzúrené výkriky. Noc však predsa len prebehla monotónne. Pohojdávanie koča ma ukolísalo, skôr do pokojného omámenia, než do skutočného spánku. Naplno som sa prebudila, keď som začula Jaspera povedať: „Á, sme na mieste." Koč začal spomaľovať a ja som zdvihla hlavu, prekvapená a zahanbená, keď som si uvedomila, že som odpočívala na Cedricovom pleci. Jeho kolínska voňala ako vetiver.

Reakcie mojich spoločníčok boli zmiešané. Tamsin bola horlivá, pripravená uspieť v tomto novom dobrodružstve a uchopiť, čo považovala za svoj osud. Mira bola chápavejšia, s výrazom osoby, ktorá toho veľa videla a vedela viac, než aby verila prvému dojmu.

Jasper pomohol každej z nás z koča a kým som čakala, kedy príde rad na mňa, prešiel mnou záblesk paniky, čo by som tu asi tak mohla nájsť. Minulú noc som sa dostala do množstva problémov, usilujúc sa o cieľ založený viac na vlastných predstavách, ako na skutočnosti. Cedric sa usiloval, aby mu Ada sadla na lep, ale v skutočnosti som sa mohla dostať do ďaleko horšej situácie ako do jačmenného života s Lionelom. Mohla som kráčať v ústrety nekalému a nebezpečnému životu.

Jasper ma chytil za ruku a ja som sa prvýkrát poriadne pozrela na statok Blue Spring. K mojej okamžitej úľave to vonku nevyzeralo ani špinavo, ani nebezpečne. Blue Spring bol vidieckym statkom, ktorý sa týčil medzi močiarmi. Nebola tam na dohľad žiadna dedina, či iná komunita. Nikto, kto by ma hľadal, by nešiel príležitostne okolo. Nebol taký veľký ako skoršie dŕžavy mojej rodiny, ale bol starý a pôsobivý. Ranné slnko práve vyšlo ponad strechy a osvetlilo Mirine a Tamsine ohromené tváre.

Pri dverách nás privítala žena stredného veku oblečená v čiernom. „Takže tu sú posledné z nich. Obávala som sa, že sa neukážu."

„Mali sme pár prerušení," vysvetľoval Jasper, dívajúc na Miru. „A pár prekvapení."

„Som si istá, že si čoskoro privyknú." Žena sa k nám otočila s prísnym výrazom. „Som pani Mastersonová. Vediem domácnosť a budem riadiť váš denný program. Takisto budem mať na starosti vašu výučbu etikety, v ktorej očakávam, že budete excelovať. Máme izbu, kde sa vy tri pekne ubytujete. Môžete si odložiť svoje veci a pripojiť sa k ostatným dievčatám pri raňajkách. Práve sa usadili."

Opýtala sa Thornovcov či chcú tiež raňajky, ale sa som sotva počula ich odpoveď. Príliš ma zaneprázdnila poznámka pani Mastersonovej, že sa o jednu izbu budeme deliť tri. Za celý svoj život som sa nikdy s nikým nedelila o izbu. Nie – nikdy som sa s nikým nedelila o svoje izby. Bez ohľadu na to, v ktorej rezidencii moja rodina prebývala, mala som apartmán iba pre seba. A slúžku, ktorá spala pred dverami alebo v predizbe, aby reagovala na moje zavolanie.

Cedric mi venoval prenikavý pohľad a ja som dúfala, že mi tvár neprezradila moje užasnutie. Rýchlo som vycvičila svoj výraz do neutrálnosti a nesledovala pani Mastersonovú dovnútra. Viedla nás hore točitým schodiskom, ktoré, musela som uznať, bolo elegantné. Steny domu lemovali svetlé maľby – nejaké portréty členov rodiny Thornovcov – ostatné boli zavesené jednoducho pre svoju krásu. Spoznala som pár umelcov a takmer spomalila, aby som ich preskúmala detailnejšie, kým som si nepripomenula, že by som mala pokračovať.

Okno v miestnosti, do ktorej nás pani Mastersonová priviedla, bolo decentne zdobené krajkovými závesmi a poskytovalo výhľad na pozemky majiteľa. Boli tu tri postele a komody s ohnutými nohami ukončenými štylizovaným pazúrom, ale izby nevyzerala dostatočne veľká na nič z toho, nieto pre tri obyvateľky. Tamsinine a Mirine rozšírené oči naznačovali úplne iné zmýšľanie.