P a r í ž a n k a

1

Paríž. Leto. Romantika. Sloboda. Láska. Dobrodružstvo

...

Tieto pojmy viseli v mojej hlave celý sedem mesiacov. Konečne prišlo teplo...A deň, kedy sa to všetko začalo. Hneď začiatkom leta som cestoval lietadlom do Paríža.  Ani náhodou som si to neužíval. Letel som už veľa krát, ale lietadlá som si nikdy neobľúbil. Vždy som mal pocit, že musím deň pred odchodom zájsť do kostola a vyhľadať spovedníka. Čo ak zabudnem doma niečo dôležité? Čo ak sa niečo stane? Čo ak padneme? A čo ak padneme do vody? Doriti, veď neviem ani plávať. To je strašný trapas! Nikdy som sa nevedel zbaviť týchto nepríjemných myšlienok a aj dnes ma sprevádzali na cestách. Lepšie povedané, vo vzduchu.

Nepadli sme a ešte pred západom slnka som s dobrým pocitom vdychoval horúci parížsky vzduch. Uf! Na letisku nás už čakal autobus. Bolo v ňom hrozne teplo, takto som si Paríž vôbec nepredstavoval. Cestu som takmer nevnímal, bol som zmorený po počítaní každej minúty, strávenej v úzkom priestore lietadla. Obloha postupne nabrala jemný ružový nádych, vzduch sa pomaly ochladzoval. Ah, Paríž! Vôbec nie si taký, ako som si ťa predstavoval. Do očí sa mi tlačil spánok. Teplo, teplo, teplo. Pripadal som si ako zmrzlina. Kam to do frasa cestujem? Nenastúpil som do zlého lietadla? Nie som na Arabskom poloostrove? Toto že je ten slávny Paríž, na ktorý som sa toľko tešil?...Prebudil som sa, až keď mi ktosi poklepal po pleci.

,,Mladý pán, sme na mieste", ozvalo sa po francúzsky.

No konečne!