Dračia Vládkyňa [Korekcia]

Príchod

Zobudila som sa na mäkkej posteli. Oči som mala stále zatvorené ale uši boli v pohotovosti. Počula som hlasy. Poriadne som nastražila uši a snažila sa vyrozumieť čo najviac.

,,Ona tu nemôže ostať !!!"kričal neznámy hlas.

,,Prečo nie? Zaručujem sa za ňu."zastával sa ma Christian.

,,Lebo je nebezpečná. Načo si ju vlastne priviedol ?"hlas bol stále naštvanejší a naštvanejší.

,,Cítil som že to musím urobiť. Zmení nám životy uvidíš."prehováral ho Christian.

,,Áno k horšiemu."započula som treskot a už sa žiadne hlasy neozvali. Typovala by som že ten neznámy hlas bol Christianov nadriadený a nemal ma nejako v láske.

Niekto vtúpil do izby v ktorej som bola ja. Jemne som otvorila oči ale až tak málo že by si to nikto nevšimol. Bol to Christian. Sadol si na stoličku vedľa postele a vzdychol si.

,,Prečo mám taký pocit že ťa musím chrániť ?"dumal Christian a díval sa na mňa.

,,Neviem."nechtene som odpovedala. On sa strhol a chytil sa za srdce.

,,Keď si bola hore aspoň si mi to mala naznačiť. Či chceš aby som dostal infarkt !?"rozhorčene sa hodil o operadlo a stále sa držal za srdce. Posadila som sa.

,,Kto to bol. Ten čo si sa sním rozprával ?"opýtala som sa.

,,Uhmm...Jáj ten. To bol Razak. Náš riaditeľ a ..."nedopovedal.

,,Ááá..."pobádala som ho.
,,Ale nič, to neni dôležité." Sklopil zrak.

,,Vyzeralo to tak že ma nemá veľmi rád. Prečo ?"spýtala som sa.

,,Cíti v tebe hrozbu. Bojí sa že nám niečo skazíš."nespúšťal zrak z podlahy. Doteraz som si ani nestihla obzrieť izbu.

Bola celkom priestranná. Nebolo v nej veľa vecí akurát to čo ma zaujalo bolo že všetky boli nerozbitné. Keď som takzvane spala mala som dosť času na rozmyslenie.

Christian očividne ovládal telekynézu. To znamená že vie hýbať vecami bez toho aby sa ich dotkol.

Posteľ na ktorej som ležala bola malá pre jedného človeka. Farby tejto izby kolovaly v tmavých odtieňoch.

,,Nad čím tak rozmýšľaš ?"čudoval sa Christian.

,,Ale nič iba neviem čo bude ďalej."odhrnula som prikrývku a postavila sa ale do nohy mi udrela strašná bolesť. Zasa som si sadla.

,,Čo mám s nohou ?"opýtala som sa.
,,Iba keď sme skákali si sa trochu zranila a upadla si do bezvedomia. Tak som ťa musel niesť. Nie že by som nechcel. Myslel som si že máš čosi s tou nohou ale vtedy som sa na to veľmi nesústredil."keď to konečne dopovedal niečo ma napadlo.

,,Kde to vlasne som ? Ako som sa sem dostala ? Prečo som tu ?"zavalovala som ho otázkami. Trochu sa zamyslel.

,,Si v izbe. Dostala si sa sem dverami. Lebo to bol príkaz od Razaka." Dopovedal a ja som sa zamračila. Ani na jednu otázku mi neodpovedal tak ako som chcela. Naštvala som sa zdvihla a krívajúc som odišla preč. Christian sa ma ani nepokúsil zastaviť asi si myslel že sa vrátim a budem ho prosiť aby som tu mohla ostať (v jeho izbe).

Otvorila som dvere vyšla von a za sebou zabuchla. Pomaly krívajúc som išla po chodbe. Bola v červených farbách. Podlaha bola kobercová a stará. No ale ani na jednu vec s tohto ma nezaujala dostatočne tak ako tie dvere na konci. Vyzerali ako súčasť ohňa. Boli zvláštne. Magické. Vždy som mala rada oheň ale nikdy som nikoho kto by ho ovládal nepoznala. Pridala som do kroku a bez klopania otvorila dvere.

V izbe bola tma a bolo vidieť iba obrysy no hneď na prvý pohľad bolo vidieť že je malá a útulná. Jemne a hlavne potichu som za sebou zavrela dvere.

,,Čo tu robíš ?"ozval sa chlapčenský hlas za mnou až som nadskočila.

,,Jaa...ja."jachtala som snažiac sa ho v tej tme nájsť.

,,Nečakal som návštevu ale dievčenskú príjmem rád."povedal uštipačne. Zrazu sa rozhorel plameň ale nie na sviečkach alebo niečom takom, šľahal mu z ruky.

,,Tak a teraz pravý dôvod. Prečo si tu ?"drsne sa opýtal.

,,Noo vieš ja ani neviem."povedala som a trochu som cúvla. Predsa nechcela som zhoreť do tla a nemala som od toho ďaleko. Zrazu sa vo dverách zjavil Christian.

,,Vážne na chodbe je milión iných dverí a ty si vybereš zrovna tieto !?"rozdýchaval to.

,,Aha takže Christianko si robí nárok na novú hračičku ?"zasmial sa ten druhý.

,,A Ramirko sa hrá na drsňáka keď je na svojom piesočku že áno?"poznamenal Christian.

,,Len zo seba nerob anielika dobre."objasňoval Ramir. Už ma začínala boleť hlava. A navyše som chytala nervy. Nikto ma nebude nazývať hračičkou.

Vzduch hoď ich do steny. To sa aj stalo. Obaja narazili do steny a zviezli sa na zem. Sväté ticho. Povedala som si. Ich pohľady sa zabodli do seba a následne do mňa. Christian sa na mňa díval vražebne a Ramir s údivom. nevedela som čo mám robiť.

Vzduch odnes Christiana do jeho izby a Ramira polož sem na posteľ. Po malej chvíľke všetko bolo tak ako som chcela. Odišla som s Ramirovej izby a smerovala do Christianovej. Keď som bola vnútri udrelo mi do očí že Christian leží na zemi.

Pamätám sa na to že keď vzduch robil čo som chcela omráčil ich. Vyhovovalo mi to.

Nad Christianom som sa zľutovala a vzduchom dala na gauč. Na jeho malú ale pohodlnú posteľ som zaľahla ja. Po chvíli bdenia ma niečo vytrhlo zo spánku.

Bol to Ramir. Pomaly sa zakrádal do izby. Tvárila som sa že spím. Podišiel ku mne jemne mi odtiahol prikrývku na nohách a chytil sa mi členku. Toho zraneného. Pocítila som v ňom mravčenie a nechtiac som ňou trhla. Zľakol sa a odtiahol ruku.

,,Mohla si mi povedať že si hore. Čo chceš aby som z kože vyletel !?"pripomenulo mi to Christianové slová.

,,Nebolo by to až také zlé.''povedala som uštipačne.

,,A čo keby sme zašli do mojej izby a tam si to vyjasnili."zdvihli sa mu kútiky úst. Skoro som vybuchla smiechom keď to povedal. Čo si o sebe myslí?!

,,Pff."odfkla som a postavila sa. Stále som mala na sebe biele tielko a nohavice. Moja ruka vystrelila k jeho lícu a zasiahla.

,,Auu!" vykríkol a zapotácal sa. Potriasla som rukou a nateraz zložila do päste pripravená na pravý hák. Okom som mrkla na gauč kde Christian už nespal. Sedel a díval sa na mňa s údivom. Ja som sa medzitým všetkým postavila.

Zrazu sa Ramir postavil. Ja som začala cúvať a on ma nasledoval. Narazila som do steny za mnou a on ma o ňu pritlačil. Ja som v tom momente nevedela čo mám robiť ale Christian áno.

Vystrelil k nám. Ja som sa snažila Ramira odtlačiť ale on bol predsa len silnejší. Zrazu sa v izbe objavilo nejaké dievča s modrými vlasmi. No vlaste aj modrým oblečením. Vtrelo sa medzi nás a Ramira odsotilo.

,,Čo to sakra robíš Dania!"skríkol Ramir. Dania sa naňho uškrnula ale nič nepovedala. Otočila sa na mňa.

,,Pekne. Dúfam že mu tam ostane odtlačok."pochválila ma a mrkla. Chytila ma za ruku a ťahala ma von s izby. Začala som spolupracovať v Ramirovej blízkosti som naozaj nechcela byť.