DRAČIA AKADÉMIA 3 - Ohnivá Pečať

1. Príliš šťastná Ave

••••

-Melanie-

Posledné dni na akadémii sú ako večnosť.
Za každým rohom schytám pochmúrne pohľady a strach, ktorý z nich vyžaruje mi trhá srdce. Študenti okolo mňa prechádzajú oblúkom. Cítim sa ako nesprávny kúsok skladačky. Už sem naďalej nebudem patriť, aj keď tu zostať môžem, pre ľudí budem už navždy obluda. Moji priatelia ma podporujú, no dobre vedia ako to teraz chodí. Vážim si všetko čo pre mňa robia, no nechcem aj im pohoršiť.

Často hľadím na začínajúcich letcov zpoza rohu. Neodvážim sa ísť bližšie, tak či tak, pohľad na nich ma vôbec neupokojuje. Kedysi som takto lietala aj ja. Ladne som sa vzniesla a nechala sa unášať vzduchom. Oslobodzujúci pocit, na ktorý sa nedá zabudnúť. Sledujem nováčikov a premeriavam si každý ich dračí článok. Pri pohlade na oblohu ma pichne pri srdci.

„Ako sa máš?"

Naskočí mi husia koža z momentu prekvapenia. Zvrtnem sa na päte a zahladím sa do fialkastých očí. Kevin.

„Čo ty tu?"

Zamrmlem prekvapene a uhnem pohľadom.

„Prišiel som sa pozrieť na novú krv"

Pohodí rukou smerom k nováčikom. Keď mi pohľad zletí na obruč kútiky úst sa mi nadvihnú. Ešte stále som nezabudla ako som tú obruč zapálila. Bola to jedna z tých zaujímavejších spomienok. Kevin sa na mňa zaujato pozrie.

„Na to si spomínam"

Zazubí sa a odhalí tak rady rovných bielych zubov.

„V tedy som mal fakt v gatiach. Nechcel som si spáliť svoje úchvatné krídla"

Jemne sa usmejem a odvrátim pohľad od obruče.

„Mala by si ísť navštíviť Avu"

Povie už trochu vážnejšie, no stále s úsmevom na perách.

„Už ju pustili?"

Vyhŕknem a narovnám sa ako struna.
Kevin iba nemo prikývne a pochybovačne na mňa pozrie.

„Neobviňuj sa za to, si hrdinka a nie zradkyňa"

Otočí sa mi chrbtom a odkráča preč. Kto vie kam má namierené, no ja viem presne kam idem. Ava ma už čaká.

*-*-*-*-*

Sedím v čakárni pred jej izbou na nepohodlnej pastovej stoličke a hypnotizujem praskliny v strope. Pripadá mi to akoby som tu sedela roky pri tom ešte neprešlo ani len päť minút. V tom začujem ženský hlas ako sa s niekým zhovára. Pritlačím sa bližšie pri stenu a započúvam sa do rozhovoru.

„Samozrejme že môžete, budeme vám vďačný!"

Vyhŕkne nadšene tlmený ženský hlas. Teraz si pripadám ako z akčných filmov.

„Áno, máte pravdu mali by sme si pomáhať"

Žena si odkašle a pokračuje v rozhovore. Počujem iba ju takže ide o rozhovor cez telefón.