Život VS Hra

Zničiť alebo byť zničený

Viete, keď sa tak zamyslíte nad vaším životom uvedomíte si, že niekde musí nastať zlom. Nikdy nemôžete byť celý život neutrálny. Raz si musíte vybrať. A keď si vyberiete nie je cesty späť.
V mojom prípade je to práve dnešný deň. Dnes som sa dozvedela, že ja som nádej Obdarovaných. A tým sa pre mňa zatvorila neutralita. Buď nič neurobím a všetci umrieme, alebo sa vystavím riziku, že zomriem ja a pokúsim sa všetkých zachrániť. V jednej aj druhej možnosti je vela smrti. Ale myslím že druhá možnosť je predsa o niečo lepšia. Ja som mala vždy potrebu bojovať so svojím osudom. V prvej chvíli som si myslela, že mojím osudom je umrieť tu. Ale ako som vravela, nechcem aby to tak bolo a tak mi zrejme ostáva zrejme len tá možnosť v ktorej mám všetkých údajne zachrániť. S Adamom sme mlčky kráčali naspäť. Túto cestu som mala zakódovanú v hlave natolko, že by som po nej prešla poslepiačky. Dorazili sme k nám. Bolesť mojej hlavy sa ako tak zlepšila. Teraz mi v nej len tlmene tepe. Adam ma stále drží za ruku. ,,Myslím, že musíme zachrániť ostatných." poviem mu. Pozrie sa na mňa a silnejšie mi stisne ruku. ,,Áno. Máš pravdu." Znova ideme mlčky. ,,To znamená, že ich musím nejako presvedčiť." ,,Áno." Povie mi. ,,Adam, čo ti je?" Len pokrúti hlavou. ,,Adam." Pozrie sa kamsi inam. ,,No tak..." poviem a stisnem mu ruku zas ja. Pozrie sa na mňa pohladom v ktorom je priam hmatatelná bolesť. ,,Alex, ty to zrejme nechápeš. Pre teba to je jednoduché. Ale čo ja? Ak sa ten zúfalý pokus nepodarí a ty prídeš o život, čo bude so mnou? Neprežijem ak ťa stratím. Znova." Ruku mu položím na líce. ,,Buď to výde alebo všetci pomrieme. Ale ak by som umrela len ja, budeš to práve ty kto ich musí priviesť do Strediska. Rozumieš? Len tebe tu môžem bezhranične veriť." Prikryje mi ruku a smutne sa usmeje. V tichosti dojdeme do izby. Deň pokročí do večera a večer do noci. Uprostred noci sa strhnem. Vonku je ladové ticho. Bosými nohami stúpim na chladnú dlážku. Chvílu načúvam ale stále nič. Žiadne prízraky. Ako poistku zapátram myslou po chodbe. Nikde nikto. Skúsim dvere. Ani tie dnes nie sú zavreté. Adam ich ako tak opravil po tom čo ich vykopol kôli mne. Poodsuniem ich. Vydajú pri tom chrastivý zvuk. Ihneď prestanem. Adam sa pretočí na druhú stranu. Potichu vyklznem na tmavú chodbu. Studená dlážka mi oziabe nohy. Opatrne sa zakrádam po temných chodbách. Upúta ma záblesk svetla z jednej uličky. Poberiem sa tým smerom. Nakuknem za roh. Stojí tam skupina ludí v kruhu a všetci sú odetý v čiernom. V strede kruhu je baterka ktorá vytvára na tvárach ludí podivné tiene. Šuškajú a mrmlú si čudným jazykom ktorému absolútne nerozumiem. Zrazu sa jeden chalan zapozerá mojím smerom. V mihu sa skryjem za roh a na ústa si pritlačím ruku. Nemohli ma vidieť. Ani nedýcham. Rukou si pomaly pustím ústa a zas sa vyhnem spoza rohu. Všetci zas stoja ako predtým. Úfff. Vzduch pretne rázne slovo a v tom momente si všetci dajú dole kapucne. Jedno dievča mi je dôverne známe. Lucy. ,,Dnes tu výtame nových členov." prehovorí a pokynie dvom chalanom aby vstúpili do kruhu. Na ich tvárach jasne vidno zdesenie. ,,Chcete sa stať jednými z nás?" opýta sa ich Lucy. Obaja prikývnu. ,,Zaväzujete sa, že budete oddane slúžiť nášmu Majstrovi Togovi vo všetkom čo vám prikáže?" Zas prikývnu. ,,Budete preňho aj zabíjať?" opýta sa Lucy priam zlovestným hlasom. ,,Áno" vydýchnu spoločne. Lucy spod plášťa vytiahne dlhý strieborný nôž. ,,Príshu spečatíte krvou!" Nôž im podá. Ten istý chalan čo ma takmer videl vystúpil z kruhu s dvoma pištolami. Jednu drží v jednej ruke druhú v druhej. Vyšší chalan si rozreže dlaň a nakvapká červenú krv na jednu zbraň. ,,Zničiť alebo byť zničený." Povie kruh zborovo. ,,Zničiť alebo byť zničený." zopakuje po nich chalan. Tak to ide i pri druhom. Keď jeho krv dopadne na rukoväť z pier mi unikne slabé: ,,Nie" Razom sa všetci zvrtnú mojim smerom. Ja sa pomaly vďalujem. ,,Choď to preskúmať." ozve sa Lucyin hlas. Po chvíli sa ozve odpoveď. ,,Nikde, nikto, madam." Lucy len zasyčí ale nechá to tak. Ja pomaly utekám späť. Verbujú ludí na odporné zverstvá. Vzdúva sa mi z toho žlč. Vbehnem k nám. Hlučne zavriem dvere, je mi totiž jedno či Adama zobudím alebo nie. Vhupnem k nemu a pritlačím sa na jeho hruď. ,,Je to fajn. Čokolvek sa stalo, už je to fajn." Tíši ma. ,,Nie, nie je to fajn. Skupinka maniackých sektistov verbuje ludí bez Daru proti nám. A tý nevinný blbčekovia ich nasledujú aj pod podmienkou, že musia zabíjať!" Adam ma hladí po vlasoch. Len nasucho vzlykám. Bez slz. Tie už som si dávno vyplakala. Aj v tme viem, že sa na mňa Adam pozerá. Jeho pohlad ma spaluje. Po hmate vyhladám jeho pery. Pobozkám ho najjemnejšie ako to práve dokážem. Ale on na mňa zaútočí a celou svojou silou až sa musím brániť. Ruky mu zaryjem do chrbta a až k môjim ušiam dolieha hlasný a rýchly tlkot jeho srdca. No ani to moje nezaostáva. Prsty mi vmotá do vlasov a jemne mi ich hladí. Po pár sekundách sa musím nadýchnuť. Prečo je dýchanie tak potrebné. Zase mu zaborím tvár do hrude. Rukou jemne škrabkám tú jeho. V mysli mi beží ako sa vlastne naša láska zmenila. Prežila útrapy aj bolesť. Z nevinnej teenagerskej lásky sa stala láska dvoch ludí. ,,Milujem ťa." Zašepká Adam do tmy. ,,Ja teba viac." odpoviem mu. ,,Ja teba najviac." povie finálny verdikt. Pousmejem sa. Daruje mi ešte jeden bozk na dobrú noc. Ja sa potom zvrtnem a uvelebím sa k nemu chrbtom. Jednu ruku mi prehodí cez chrbát. Jeho telo ma príjemne hreje. Pomaly mi začnú klipkať viečka. Spánok príde nenútene a prirodzene. V tú noc sa mi prvý raz snívalo s Adamom. Za poslednú dobu to bol najkrajší sen. A keď som sa ráno zobudila, mala som problém s tým či to nebola realita. Rukou som si prešla po perách, na ktoré ma on predchvílou v sne bozkával. Len sen. Len sen.

Ahojte, čítajúci. Som velmi rada že stíham ako tak v termíne. Ďakujem babe ktorá ma prichýlila v utorok u seba doma a ja som jej tam skoro zaspala. Si super kamoška, veď ty vieš.
Všetkých vás mám velmi rada.

L💗VE YOU

Tayra222