Život so Zázračnou generáciou 2 (KnB)

1. Kapitola: Známa tvár

Začal sa nový deň a na Súkromnej Vysokej Škole Seirin je už od skorého rána dosť rušno. Prvý deň v škole sa predsedovia a zástupcovia rôznych záujmových činností snažia prilákať nových členov.

,,Basketbal! Prosím, pridajte sa do basketbalového tímu!" 

,,Počul si to Kuroko? Majú tu aj basketbal. Čo keby sme sa išli zapísať?" s úsmevom som sa opýtala Kuroka.

,,Ale ja som už odovzdal prihlášku." odpovedal Kuroko.

,,Haa? Ako? Kedy si to stihol?" prekvapene som sa opýtala s miernym náznakom hnevu.

,,Keď som na teba čakal pri bráne, tak som to stihol vyplniť a nechal som im to na stole." povedal Kuroko a trochu sa na mňa pousmial.

,,Aha... Tak ja to skúsim možno neskôr..." sklesnuto som povedala a snažila sa opatrne prejsť cez dav študentov.

Keď sme vošli do školy, všetci na mňa okamžite začali zízať, akoby som prišla z nejakej inej planéty. Bolo to dosť nepríjemné. Zatla som zuby a obe päste a snažila sa tam rovno nerozplakať keď vtom ma Kuroko chytil za plece a milo sa na mňa usmial. Po chvíli som sa usmiala tiež a spolu sme zamierili do našej triedy. Vošla som dnu a znovu všetky oči na mne. Zhlboka som sa nadýchla a zamierila aj s Kurokom do posledných lavíc pri okne. Pristúpila som k lavici a poprosila Kuroka, aby mi niekam premiestnil stoličku, pretože ju nebudem potrebovať. S vozíkom som sa tam nejak zasunula, lakťami sa oprela o dosku lavice a začala som sledovať spolužiakov.

,,Hey, dávaj pozor kam ideš!" odrazu sa ozval jeden chalan z triedy, keď do neho pri dverách niekto narazil. ,,Er... Je vysoký." pomyslel si a po tvári mu stiekla kvapka potu. 

,,Huh? Máš problém?!" Keď som naraz počula ten hlas, zarazene som sa pozrela smerom k dverám. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Keď sa naše pohľady stretli, mala som pocit, akoby sa čas zastavil a ja som bola opäť malé dievčatko, ktoré malo všetko po čom túžilo ale návrat do reality tento dávno stratený sen zavrel do škatule a zamkol do skrine. Áno, bol to Kagami. Môj podarený nevlastný "brat". 

,,Yuno, čo sa stalo?" ustarostene sa ma opýtal Kuroko. Celá som sčervenala a odvrátila zrak. Keď si to namieril ku mne, ruky som zovrela najsilnejšie ako som vedela a zahanbene sa pozerala do zeme. Zastavil sa neďaleko mojej lavice a bez jediného slova si sadol do lavice pred Kuroka. Potichu som si vydýchla ale moje vnútorné Ja kričalo.

~~~

Po škole sme sa išli s Kurokom pozrieť na tréning. Kagami ma celý deň ignoroval, takže som bola rada ale zároveň ma to veľmi trápilo. Prišli sme pred telocvičňu a vtedy nastal problém. Bol tam malý schod, ktorý mi bránil vstupe do telocvične.

,,Môžem niekoho poprosiť o pomoc." povedal Kuroko.

,,N-Nie, to nebude treba! Môžem ťa počkať pred školou kým ti neskončí tréning." poviem s malým úsmevom.

,,Nechcela si sa náhodou tiež zapísať?"

,,T-To vôbec nevadí. Aj tak by som len prekážala. No tak už tam choď!" usmejem sa a jemne ho postrčím dovnútra.

,,D-Dobre teda. Uvidíme sa neskôr." povedal a neisto vošiel dnu. Keď sa dvere zavreli, s tichým povzdychom som sa otočila že sa vrátim späť do školy keď vtom...

,,Hey!" Odrazu sa predo mnou objavil Kagami s rukami vo vreckách a naštvaným pohľadom. ,,Ako dlho tu chceš ešte stáť?!" opýtal sa ma nepríjemným hlasom.

,,T-To je moja vec! Môžem tu stáť koľko len chcem!" naštvane poviem a schválne si založím ruky.

,,Máš pravdu, je to tvoja vec...!" chladne povedal a vošiel do telocvične. Zahryzla som si do pery a povedala si, že nemá cenu nad tým plakať.