She ✔

Svetlá v nočnej tme boli vlastne úplne všetko, čo som dokázala vidieť. Obraz mesiaca sa odrážal vo svetlách na moste, žiariacich v diaľke. Bolo to také... kúzelné. Pôsobilo to tak na mňa. Pomaly som išla za tým svetlom. Krok po kroku, ako by som sa bála, že o niečo zakopnem. Bola som očarovaná tým svetlom. Ťahalo ma ku sebe.

Ten most bol jediné, čo som vnímala. Nasledovala som ho. No zdál sa mi stále viac a viac vzdialenejší. Bol ako by nedosiahnuteľný. Chcela som to vzdať, no niečo mi to nechcelo dovoliť. Išla som dlho. Neviem to odhadnúť na minúty, alebo hodiny, čas vtedy neexistoval.

Nevnímala som ho. Vnímala som len svetielka, ktoré stále silnejšie žiarili.

A odrazu som bola tam.

Stála som na jeho začiatku a rukami som sa opierala o jeho zábradlie. Kúsok som sa cezoň naklonila a ten výhľad mi doslova vyrazil dych. Žiadna voda, žiadna cesta, žiadne stromy. Základy mosta obrysovali hviezdy žiariace v tme.

Keď som sa naklonila ešte viac, obloha postupne bledla. Vtedy sa začali tie závrate. Zahmlievalo sa mi pred očami. Moje telo ako by už nebolo celok. Jednotlivé časti sa od seba odpájali. Zdálo sa mi to také. Mávala som so zatvorenými očami rukami okolo seba so snahou sa niečoho zachytiť. Išla som sem preto, aby som skočila. No teraz, keď som stála na tom moste a len si to predstavila, zdálo sa to také... nemožné. Ako by som zabudla, čo tu vôbec chcem, keď som zbadala na druhej strane mesiac. Biely žiariaci mesiac na nočnej oblohe. No tentokrát bol väčší, než inokedy. Bol mi bližšie. Ja som bola bližšie jemu.

„Chceš skočiť?"

Ozval sa dievčenský hlas spoza môjho chrbta. Bol to taký ten typ hlasu, ktorý si človek už zapamätá. A tak to bolo aj u mňa. Obzrela som sa tým smerom, z ktorého ten hlas išiel. A v tom som uvidela tie najkrajšie oči v mojom živote. Boli nádherné. A ten pohľad bol... neskutočný. Pripadala som si ako vo sne.

„Áno, ale bojím sa..."

Začala som. Sedela na moste oproti mne a dívala sa mi do očí.

„neviem, či to dokážem urobiť."

Zneistela som a v tom sa ona pomaly postavila a pristúpila ku mne bližšie. Ten pohľad bol teraz ešte krajší.

„A čo ak to spolu dokážeme?"

Opäť prehovorila a nastavila mi ruku. V jej prítomnosti a pohľade na mne som sa cítila v bezpečí, ani neviem, pred čím a prečo. Bolo to zvláštne a kúzelné zároveň.

„Dokážeme."

Zopakovala som posledné slovo jej vety a bola som si tým úplne istá.

No v tom som si to všimla. Mala na sebe rovnaké dva náramky, aké mám aj ja. Neverila som tejto náhode. Pretože to náhoda ani nebola.

Nastavila som jej svoju ruku a keď sa tie naše dotkli, dostala som takú zvláštnu závrať. Nebolo to reálne. Bolo to také prehratie okamžikov z môjho života. Čo ma najviac prekvapilo, takmer na všetkých bola aj ona. To dievča s čarovným pohľadom. Vždy stála úplne vzadu a usmievala sa. Bolo to naozaj tajomné. No nebála som sa.

Niečo ma donútilo veriť jej. Niečo vnútri mňa, čo som nepovažovala za reálne, ale zato silnejšie než som ja.

Stáli sme vo vzduchu na kraji mosta. Chcela som sa jej ešte raz pozrieť do očí. Vôbec nič v tej chvíli neprezrádzali. Boli úžasné.

„Pripravená to spolu dokázať?"

Ozval sa znova ten hlas.

„Pripravená."