Sherlock fanfiction-CZ-Yaoi

2.

Sleepwalker_O

****
Voda v kanvici zovrela hneď a už po pár dúškoch čierneho čaju s mliekom sa Johnova myseľ začala vyjasnievať. Stále bola tma smerom dozadu do blízkej minulosti, ale aspoň už videl prítomnosť. Prehliadol si svoje oblečenie a to, že je len v zle zatiahnutom župane, mu nič konkrétnejšie nepovedalo. Len to, že župan si po prebudení nemusel navliekať, zapínať, ako by to robil napríklad s nohavicami, teda... nebol našťastie nahý a nemusel byť v noci nikým vyzliekaný. Lenže župan sa ani vyzliekať nemusel, stačilo ho predsa... odhrnúť. Takže to, či on a Sherlock... Uch, nevyvracalo to nič. Ale ani nepotvrdzovalo. John pevne zovrel pery a usrkol ďalší hlt z horúceho čaju. Čo len preboha...? pýtal sa sám seba, stojac pri kuchynskej linke, v jednej ruke šálka, druhou si šúchal spánok. A kde je Sherlock znova? Kam sa podel? Dúfal, že mu nezmizol hneď na druhý deň, čo sa zjavil, to by sa mu tak podobalo. Lenže teraz to bolo lepšie, teraz aspoň vedel, že žije. Skutočne žije? Jeho hruď zovrel náhly pocit úzkosti, keď si pomyslel, že by si to mohol len vymyslieť. Ožrať sa sám ako anonymný alkoholik, za ktorého sa už dlhšiu dobu považoval a mať halucinácie o... Ale on nemal halucinácie. Veď si na žiadne nespomínal. Akurát, keď dopíjal čaj a voda sa mu varila na ďalšiu šálku, ozvalo sa na dvere obývačky tiché ťuk-ťuk a dnu sa bez jeho pozvania pozvala staršia elegantná pani.   „Pani Hudson!“ zvolal John okamžite a vykročil k nej s natiahnutými rukami, akoby dačo pýtal. Na tvári jeho domácej (Teda teraz už znova ich. Ale naozaj ešte stále ich?) sa zjavil nadšený úsmev a ona k nemu vystrela ruky v rovnakom geste, vyzeralo to, akoby sa ponáhľali objať. Samozrejme si to obaja rozmysleli skôr, ako sa vôbec k sebe priblížili a John vyhŕkol:    „Sherlock...“   „Áno, Sherlock je späť!“ zopäla ruky pani Hudson a žiarivý úsmev na jej perách vyvolal Johnov uľavený výdych.   „Tak je to pravda...“ vzdychol, nevediac, či radosťou alebo sa v ňom už opäť dvíha hnev. Nechal ho dlhé mesiace v domnienke, že je mŕtvy! Mal z toho traumu! Začal znova krívať a nezaobišiel sa bez paličky. Čo mu pripomenulo, že teraz bez paličky pokojne prechádza sem a tam a z predošlých pocitov mu ostala len bezmocnosť.    „Kde je teraz?“ vyrazil zo seba.  „Kde je?“ prekvapila sa pani Hudson. „No... vrátili ste sa spolu. Nadránom. Nepočula som, žeby odchádzal...“To neznamenalo, že neodišiel. John sa ešte viac zamračil a rukou si začal šúchať bradu. Takže začali piť. A potom zrejme niekam išli, keďže sa nadránom z toho „niekam“ vrátili. Pani Hudson pred ním stála, usmievala sa ako tá najšťastnejšia matka dvoch podarených synov na svete a prehliadala si ho. Jej pohľad sa zrazu na niečom zastavil a ona otvorila ústa. John videl, že má dačo na jazyku, ale nezdalo sa mu, že by to potreboval počuť. No ona si samozrejme niečo také nemohla nechať pre seba.   „John, drahúšik,“ zasmiala sa nadšene. „Veľmi vám to ako zadanému pristane!“Muž v župane sa zastavil v prechádzaní sem a tam a vyvalil na ňu oči. „Prosím?“ spýtal sa vyjavene. Nebol zadaný. Bol predsa slobodný. A takým aj mienil ostať. Alebo...?   „Svedčí vám to,“ žmurkla na neho pani Hudson sprisahanecky, ako keby mal vedieť, o čom hovorí. Mal to vedieť? „S tým prstienkom...“   „S prstie-čo??“ vykríkol John a dvihol pred seba obe ruky. Okamžite ich aj stiahol a skryl ich za chrbát. Nie. Nie... Nie!Pani Hudson káravo potriasla prstom a znova sa len zasmiala. „Dal vám ho on? Nie nevravte, pokojne si to tajomstvo nechajte pre seba. Nikto, okrem nás, predsa nemusí vedieť pravdu.“Ale akú pravdu?? zaúpel John v duchu. Faktom sa stalo, čo práve zistil. Mal na prstenníku ľavej ruky prsteň. Netušil, ako sa mu tam dostal, kedy sa mu tam dostal, ani kto mu ho navliekol. Pokojne to mohol urobiť sám, nie? Lenže ešte včera večer ho nemal. A od určitého momentu nemohol potvrdiť, či to, čo mu hovoria iní, nie je náhodou skutočne pravda.    „Nepamätáte si... Nevraveli sme vám, kam ideme, keď sme večer odišli?“ spýtal sa s nádejou. Pani Hudson však len potriasla hlavou.   „Miláčik, ani ste mi len nezamávali na pozdrav. Každý ste mali v ruke fľašu vína a zavesení jeden do druhého ste sa vyvalili na ulicu ako veľká voda. Sherlock vravel niečo o to, že vám vynahradí každú sekundu, čo tu nebol a vy...“   „Čo ja?“ popchol ju John netrpezlivo, vnútorne však tušiac, že to vôbec nechce počuť.   „Ach, vy ste nič nerozprávali,“ hodila domáca rukou, akoby jej bolo zrazu trápne vypovedať niečo o tom, čo videla. John sa ale zapýril aj z náznakov a pre istotu sa odvrátil na druhú stranu. Výborne. Skvele, doktor Watson. Zavesení jeden do druhého. A ty si nič nevravel. Azda si však konal čosi, o čom slušné dámy nehovoria. Azda si... Nevdojak si siahol na pery. V tú sekundu pocítil, že ich má akosi podráždené. Nielen suché od vyprahnutia príznačného pre opicu, ale... no, podráždené a citlivé na dotyk. Akoby mu ich niekto drhol kefou na dlážku. Och, ale zanechajme detských metafor, John. Mal ich, akoby sa s niekým dlhé hodiny bozkával. A bozkával a bozkával a... bozkával. Bola s nimi v noci azda aj nejaká žena? John zúbožene vzhliadol k plafónu, nad ktorým o niekoľko tisícok kilometrov vyššie hniezdil pomyslený boh, a rozhodol sa, že aspoň sám sebe klamať nebude. Predsa s kým sa v duchu bozkával celé tie mesiace, čo tu dotyčná osoba na bozkávanie nebola? Odhodil by každú sukňu, ktorá by sa oňho obtrela, len aby mohol mať jeho. A tie jeho božsky krojené pery. Tie... „tie“... pery.Izbou sa zrazu rozľahlo krátke zazvonenie zvončeka pri dverách a John sa vyplašene strhol, akoby ho niekto prichytil na hruškách. Alebo pri bozkávaní sa so Sherlockom, opravil sa znova s pocitom podobným panike. Pani Hudson sa zvrtla s tým, že ide otvoriť. Na chvíľu osamel. Vytiahol pred seba ľavú ruku a dôkladne si ju prezrel. Mračil sa pritom, avšak kútikom úst mu trhalo bez toho, aby si to uvedomoval. Mal na prstenníku navlečený prsteň. Nie hocijakú lacnú taľafatku. Bol zlatý, to mohol usúdiť na prvý pohľad. S malým červeným očkom a pokiaľ poznal Sherlocka správne, musel to byť rubín, ten perfekcionista by sa s napodobneninou neuspokojil. Ale... odkiaľ sakra prišiel k záveru, že ten prsteň je naozaj od Sherlocka? Zavrel oči a snažil sa skoncentrovať, spomenúť si... Na niečo si predsa musel pamätať! Ale nič. Tma, hviezdičky. Netušil ani len to, kedy od neho Sherlock znova odišiel.

1082 dúfam, že časť sa vám páči ďakujem za volte, comm :33 ^^