Driving School (SK)

Driving school.

Rebecca, utorok večer:
"Nie Patrik, dnes naozaj nemôžem!" stratila som nervy a po desať minútovom hovore som nahnevaná zložila a išla si vypiť čaj. Rozmýšlaľa som, ako som to mohla dopustiť. Nikdy v živote by mi nenapadlo, že sa toto udeje v mojom živote. Nemôžem dovoliť, aby sa to prevalilo. Nie som pyšná na to, že sa stretávam so svojím inštruktorom z autoškoly. To určite nie. No je tažké tomu odolať. Pre mňa ako teenegerku je to dobrodružstvo. Niečo, čo sa nestáva často. Niečo, čo nezažije len tak hocikto. Patrik je o 20 rokov starší, no mne to neprekáža. Je to atraktívny, príťažlivý chlap. Niečo v ňom je. Niečo, čo mi nedovolí s týmto všetkým prestať. Patrik by mal byť pre mňa zakázané ovocie. Ale ako sa hovorí "zakázané ovocie chutí najlepšie". Táto jedna jediná veta dokonale vystihuje moju situáciu. Vždy ma priťahovali starší, zrelší muži, ktorí už majú niečo za sebou a sú skúsení. Nikdy som si nerozumela s chlapcami v mojom veku. Boli a sú to pre mňa deti, ktoré nevedia čo chcú od života a ako sa správať. Náš "vzťah" s Patrikom, nie je ani celkom vzťah. Obom nám ide len o jedno. Spoločne si užívať. Zo začiatku som bola proti tomu, no po pár týždňoch som už nevedela zabrániť pocitu, že to naozaj chcem. Hneď, ako som začala chodiť do autoškoly a videla Patrika po prvýkrát som mala zvláštny pocit, že sa môj život zmení. A tak sa aj stalo. To, že je Patrik, na svoj vek, pohľadný chlap som zistila skoro. No bol tu ešte jeden. Alex. Zdravotník zo záchrannej služby. Kedže, pri robení si vodičského preukazu, musíte spraviť aj kurz prvej pomoci sa moje cesty splietli aj s tými Alexovými. Nebudem klamať. Na každej jeho hodine som mala nutkanie provokovať ho. Neviem prečo, proste to tak bolo. Výstrih, legíny, červený rúž nemohli chýbať. Moje miesto bolo jedine v prvej lavici, aby mal na mňa dokonalý výhľad. Netrvalo dlho a jeho oči sa veľmi často začali dívať mojím smerom. Pohľady som mu samozrejme opätovala a to s radosťou. Keď sme nacvičovali oživovanie človeka, bola som prvá dobrovoľníčka, ktorá si to išla vyskúšať. Musela som, chcela som s ním začať komunikovať. Pri oživovaní som sa robila hlúpou, aj keď som dobre vedela čo, a ako mám robiť, som sa predsa s úškrnom na perách opýtala, akoby som nič nevedela. Môj plán dokonale vyšiel. Pochopil o čo mi išlo. Ešte v ten večer mi na facebook prišla správa. Naša konverzácia začala úplne normálne. Základné otázky, ktoré nám prezradili hlavné informácie. Vedela som, že nezostaneme len pri každodennom písaní a vídaní sa len na jeho zdravotných lekciách v autoškole. Po pár týždňoch, kedy sa naše písanie stalo našou prioritou sme si dohodli stretnutie. Kedže Alex tiež nepatril medzi moju vekovú kategóriu a neradil sa ani k mladším mužom, samozrejme už mal rodinu. Na facebooku som videla fotky jeho dcéry, no ženu som videla na jednej, možno dvoch fotkách. Keď som sa ho na to pýtala, povedal, že mi všetky otázky zodpovie osobne. Ževraj je to komplikované a nechcel aby som niečo zle pochopila. Bolo to od neho milé, no zároveň, keď som rozmýšľala ako sa ho všetky tie otázky budem pýtať mi prišlo trápne ešte pred naším stretnutím. Povedala som si, že na to nebudem myslieť a uvidím ako to bude prebiehať. V deň, keď sme sa mali stretnúť som bola nervózna. Neočakávala som od toho veľa, ako by som mohla. Je o 25 rokov starší, očividne má aj rodinu. A ja som si tiež nevedela predstaviť niečo viac. V tomto období som sa sama nespoznávala, nevedela som čo sa to so mnou deje. Dúfala som, že to čoskoro zistím. S Alexom sme sa mali stretnúť v Dúbravke, pretože som tam neskôr učila. Boli sme dohodnutí, že sa stretneme v jednej kaviarni, kde sa porozprávame a povieme si všetko, čo nás zaujíma. Inak povedané, prišiel čas na moje otázky. Toho času sme nemali až tak veľa. Bola to len necelá hodina. Kedže sme boli obaja maximálne vyťažení, boli sme radi, že sme sa vedeli dohodnúť aspoň takto. V električke, už cestou za Alexom, som dokončovala posledné úpravy môjho make-upu. Obočie, mihalnice, červený rúž. Všetko bolo tak, ako má. Opätky, sukňa a obtiahnuté tričko mi prišlo ako maximálne vhodné na naše "prvé rande".
Keď som už kráčala po ulici, kde sa kaviareň nachádzala a uvidela Alexa sedieť pri okne, začali sa mi potiť dlane. Vošla som dnu a pozdravila. Usmial sa a ja som mu úsmev opätovala. Začínalo to ako každé normálne stretnutie, opýtal sa čo si dám, bežné otázky. No neskôr, keď už sme mali obaja objednané, prišiel čas, kedy som sa mohla pýtať. Chopila som sa príležitosti a začala. Bolo to fajn, všetko mi ochotne vysvetlil, tiež sa ma pýtal na môj život a čas nám ubehol veľmi rýchlo. Bolo to naozaj príjemne. Dozvedela som sa, že je rozvedený, no so ženou žije v jednom byte, aj s ich 12 ročnou dcérou. Majú takú dohodu. Môžu si robiť čo chcú, pokiaľ to bude mimo ich bytu. Obom to očividne vyhovuje. Keď nastal čas ísť, povedal že ma odvezie.
Nasadli sme do auta a pred budovou, kde som učila sme ešte zostali sedieť v aute. Povedal mi, že sa cítil veľmi dobre a rád by si to ešte zopakoval. Súhlasila som. Rozumela som si s ním. Alex bol skvelý človek. Po prvom stretnutí nasledovali ďaľšie. Písať sme si tiež neprestali. Boli sme v neustálom kontakte. Mala som ho rada, no to bolo všetko.
Neskôr, nastala kríza. Začal bezdôvodne žiarlit a vypisovať mi zvláštne veci. Zmenil sa. Keď som sa opýtala čo sa deje, vyčítal mi, že mu nepíšem, neozývam sa a pritom sme si písali každý deň. Nevedel pochopiť, že mám školu a mimoškolské aktivity, a že nemôžem neustále odpisovať. Nemala som nervy na všetky jeho výčitky a reči, že sa nechal zmanipulovať 17 ročným dieťaťom, tak to postupne upadalo. Písali sme si minimálne a vôbec sme sa nestretávali. Jeho zdravotné lekcie v autoškole už dávno skončili, takže sme sa nevideli ani tam. Pred pár dňami som zistila, že si ma vymazal aj z facebooku. Týmto sa v podstate ukončila aj moja teoretická časť v autoškole. Po pár dňoch som si na Alexa ledva spomenula. Škola, učenie, tréningy mi nedovolili sa ním veľmi zaoberať. Pred sebou som mala jazdy. Praktickú časť. Bola som nervózna. No keď som zistila, že mojím inštruktorom bude Patrik, stres akoby opadol. Samozrejme, vtedy som ho ešte nepoznala. Parkrát som ho zahliadla na chodbách autoškoly, to bolo všetko. Preto som nerozumela tomu, ako som reagovala. Prvá jazda, prvý kontakt s Patrikom. Tá jazda vôbec nebola zlá, z čoho som bola príjemne prekvapená. Dokonca, aj Patrik ma pochválil. Zarazilo ma to, pretože som počula, že je celkom prísny. Mne prišiel ako kľudný, v pohode človek. Až neskôr som zistila, že len pri mne bol taký. Jazdy som mávala jeden alebo dvakrát do týždňa. S Patrikom sme sa pomaly začali zoznamovať. Padli sme si do oka. Rozprával mi o svojom živote. Má ženu a dve deti. Vyzeral byť šťastný a spokojný s tým, čo má. Ja som mu o sebe tiež rozprávala, no nie toľko ako on mne. Popravde som bola rada. Nemala som potrebu mu toho hovoriť veľmi veľa. Vedel len to podstatné a to, čo som o sebe chcela povedať. Šoférovanie som si užívala a na stres ani nepomyslela. No prišiel deň kedy sa to úplne zmenilo. Bola to streda. Ako vždy som mala jazdu. Mala som ju až podvečer a kedže bývam v Miloslavove, dohodla som sa s Patrikom, že nás tam zaveziem a on odtiaľ pôjde naspäť do Bratislavy. Keď sme už boli v Miloslavove, auto som odparkovala pri poli, blízko môjho domu. Bližšie som ísť nemohla, pretože moja mama už bola doma a ťažko by sa mi vysvetľovalo, že som prišla domov s cudzím mužom, ešte k tomu aj na cudzom aute. Mama je prísna, o otcovi ani nehovorím. Otec je arab, takže som polovičná arabka. Kedže araby majú iné náboženstvo, zvyky, tradície moja výchova bola zmiešaná. Nemusím chodiť zahalená, ale dodržiavam väčšinu zvykov a pravidiel. Preto bolo odparkovanie auta kúsok ďalej od môjho domu najlepšie riešenie.
Vypla som motor a zostali sme sedieť. Každý sme boli ponorení v svojich myšlienkach. Zrazu som na stehne cítila dotyk. Pozrela som sa dole a Patrik mal na mojej nohe položenú ruku. Nechápala som, prečo to urobil. Bola som zmätená. Keď som sa naňho pozrela a opýtala sa, čo to má znamenať, povedal len toľko, že ho neskutočne priťahujem. V momente ako to povedal, mi srdce začalo biť ako o závod. Moja reakcia ma zmiatla ešte viac. Patrik sa z ničoho nič začal približovať, a aj keď moje vnútro priam kričalo aby som sa odtiahla, vystúpila a išla domov, neurobila som to. Netušila som, čo v tej chvíli robiť. Proste som len zostala, a vyjavene sledovala ako sa Patrik približuje. Keď sa naše pery spojili, uvedomila som si, že to len pri bozkoch nezostane. Mala som pravdu. Vtedy som pochopila, že som to celý čas v sebe potlačovala.
Večer, keď som už ležala v posteli, začala som nad tým všetkým rozmýšľať. Vedela som, že som spravila chybu. Zarazilo ma, že to vôbec neľutujem. Kľudne by som to aj niekoľkokrát zopakovala. A aj sa to opakovalo. Keď sa blížil termín ukončenia kurzu a posledná jazda, rozmýšľala som, ako to bude ďalej. Bude to pokračovať? Táto otázka mi stále vŕtala v hlave. Nechcela som aby sa to skončilo. Môj jediný problém boli výčitky. Nie voči jeho žene. Sám mi povedal, že sú pred rozvodom. Dávalo to zmysel. Ak by bol šťastný so svojou ženou, nepodvádzal by ju. Muselo sa tam niečo diať. Moje výčitky patrili jeho deťom. Veľakrát som po nociach plakala a nenávidela sa za to, že som im zobrala otca. No potom som si uvedomila, že ja som ho nezviedla, ani po nom nič nechcela. Jediná chyba, ktorej som sa ja dopustila bola tá, že som s tým súhlasila. Mohla som to zastaviť, ale páčilo sa mi to. Nikto, okrem mojich dvoch kamarátok to nevedel. Bála som sa im to povedat. Nevedela som ako zareagujú. Keď som sa odhodlala im to povedať, rátala som so všetkými možnými reakciami, ale tá ich ma prekvapila a potvrdila mi, aké úžasné kamarátky mám. Samozrejme, že neskákali od radosti, hlavne nie vtedy, keď som im povedala vek. Povedali mi len toľko, že nie sú z toho nadšené, ale je to môj život, moje rozhodnutie a ony mi do toho nemôžu nič hovoriť, ani ma za to odsudzovať. Bola som rada, že na mňa nezmenili názor a ich vzťah ku mne sa tiež nezmenil.
Odpoveď na moju každodennú otázku, či to bude pokračovať, prišla v deň, keď som si išla po vodičský preukaz. Prišla mi správa od Patrika. Písal v nej, ako sa zo mňa teší, že mi gratuluje a nech si nemyslím, že sa ho teraz zbavím. Tá správa ma potešila. Nebola som do Patrika zamilovaná, ale bol už niečo ako súčasť môjho života. Dohodli sme sa, že sa budeme stretávať, pokiaľ sa v jednom z nás nezačnú prebúdzať city. Táto dohoda nám obom vyhovovala. A vyhovuje do teraz. Alebo som si to aspoň myslela. Včera ráno mi po dvoch dňoch od nášho posledného telefonátu, prišla správa, že za žiadnych okolností mu nemám písať a ani odpisovať na facebooku. Keď som sa pýtala prečo, odpovedal len toľko, že mi to neskôr vysvetlí. Doteraz sa neozval a ja začínam byť poriadne nervózna. Som zvedavá, ako mi to vysvetlí, a čo sa vlastne deje...