Vášeň v boji

2. ČASŤ

Keď som konečne rozviazala laná, ktorými ma priviazal, vybrala som sa domov, skalopevne rozhodnutá opäť nájsť mladíka a vrátiť mu túto skúsenosť. Možno aj o čosi horšie. V dedine som obľúbená vďaka môjmu dobrosrdečnému otcovi. Každý ma tu pozná, pretože sa snažím ísť v otcových šľapajach a pomáhať druhým. Hneď ako som vošla do dediny ma zaujala malá skupinka ľudí postávajúca pri nástenke s informáciami. Predrala som sa cez skupinku ľudí a uvidela oznam, na ktorý som tak dlho čakala. Každý tu vedel o mojom cieli a sne. Ľudia tu mi často pomáhali. Aj otcov priateľ Sir Richard za mnou často chodieval aby ma vyučil v dobrú bojovníčku, po akej túžil môj otec. Každý pri nástenke na mňa pozeral s veľkým očakávaním, či konečne využijem svoju šancu. Každý rok príde ten istý papier na ktorom je stručne a ozdobným písmom napísané:

Rytiersky Turnaj

Kráľovsky dvor po východe slnka

Vyhrať môžu len tí najlepší

Každý rok som odhodlaná čakala na tento dopis, no vždy som si pomyslela, že nie som dosť dobrá. Sú to preteky, kde sa buď staneš rytierom alebo zomrieš. S myšlienok ma vytrhol pre mňa veľmi známy hlas.

„Emily, vidíš to? To je tvoja šanca!" povedal Richard svojím typicky chrapľavým hlasom. Na muža v jeho veku je veľmi pohladný. Dlhé gaštanovo hnedé vlasy, modré až sivasté oči a jemná briadka ho robí neuveriteľne atraktívnym. Každá žena by pre neho urobila čokoľvek no každý vie, že jeho srdce patrí len jednej. Mojej mame. Je to celkom vtipné, keď pomyslím na to, že si boli s mojím otcom tak blízky aj napriek tomu, že obaja boli zamilovaný do jednej ženy. Po otcovej smrti nám Richard neskutočne pomohol. Nielen že sa staral o mňa a pomáhal mi po otcovej smrti, ale stál aj pri mame, ktorá si to neskutočne cení a niečo mi našepkáva že ona tiež už necíti len kamarátstvo. Ale to bola len otázka času.

„Má to jeden háčik. Na rytiera môžu ísť len muži. A aj nie som zrovna ukážkový príklad muža."

„To sa spraví. Navyše pod prilbou sa toho veľa neuvidí. A ak si to budeš vedieť ustrážiť, tak sa na to nemusí prísť vôbec."

„To myslíš ako, že si mám ustrážiť tie dlhé vlasy a ženskú postavu? A to ani nehovorím o výške!" skričala som. Až teraz som si uvedomila, že to vôbec nebude také jednoduché.

„Určite si prejdeš výsmeškami ale Emily, ty si úžasná bojovníčka! Máš byť po kom. Ak si zdedila aspoň polovicu charakteru svojho otca, a to si píš, že si zdedila, tak sa nemôžeš dať rozptýliť niečím tak bizarným ako je výsmech. Pretože ty im ukážeš kto v skutočnosti si. Si dcéra svojho otca. A ňou aj ostaneš," chytil ma za bradu a podvihol mi hlavu tak, aby som sa mu pozrela do očí. „Tvoj otec bol niekto. Každý ho pozná a každý si ho pamätá. Jeho sila bola nie len v meči ale aj v jeho charaktere. Svojimi slovami si vedel získať ľudí a ja vidím presne to isté v tebe. Ak to môže niekto dokázať tak si to ty. Ver mi, tvoj otec by bol na teba hrdý, pretože ja som." Jeho slová ma neskutočne dojali. Ale nemohla som to dať na sebe poznať. Ako povedal som bojovníčka a tie len tak ľahko svoje pocity na povrch nedostanú.

„Stále nechápem ako ich chceme presvedčiť, že som muž."

„Zatiaľ nám stačí brnenie a prilba. Tá to zakryje. A keď sa ti to podarí potom vymyslíme niečo lepšie."

„Uvedomuješ si, že je to šialené?"

„Áno, práve to je na tom to dobré. Vyspi sa. Zajtra ráno ťa čakám na svitaní." A s týmito slovami odišiel. Počas celej cesty domov som premýšľala nad zajtrajškom. Bude to pre mňa veľký deň. Buď zomriem alebo budem o krok bližšie k naplneniu môjho sľubu.