Vášeň v boji

1. ČASŤ

Milujem ten pocit, keď som v lese a cítim ako sa mi vietor hrá s vlasmi. V ruke držím len meč a cítim nekonečné pulzovanie, akoby sme boli prepojení. Meč nasleduje pohyb mojej ruky a hrot prechádza vzduchom a prekrajuje ho na malé kúsky. Stromy naokolo sú len tichými divákmi a štebot vtákov sa ku mne dostáva akoby s veľkej diaľky lebo šerm si vyžaduje celú moju pozornosť.

 Dievča nevedelo, že ju z diaľky pozoruje mladík. Často sa tu len tak zastavil. Bolo to jeho obľúbené miesto. Nielen kvôli dievčine, na ktorú tu pravidelne narazil, ale aj kvôli prostrediu ktoré ho dokázalo preniesť do iného sveta. Jeho myšlienky, ktoré ho často zožierali, zrazu akoby zmizli a on bol konečne sám sebou. Jeho hlava bola plná pozitívnych myšlienok, ale tomu napomáhala aj prekrásna dievčina s oceľovo modrými očami a jemnými hnedými vlasmi, ktoré jej viali vo vetre keď sa pohybovala. Človeka by nikdy nenapadlo, že dievča ako ona môže vedieť tak perfektne pracovať s mečom.

Z trénovania ma vytrhol zvuk praskajúcich vetvičiek na zemi. Otočila som sa, ale to som videla už len chrbát výtržníka, ktorý sa snaží utiecť. Rozbehla som sa za ním. Na jeho nešťastie som rýchla a vďaka mojej výške aj svižnejšia takže som ho poľahky chytila. Vrhal som na neho no moja váha sním nič neurobila. Len sa zasmial a chrbtom sa hodil o strom, čím mi vyrazil dych a zhodil ma na zem. Z topánky som rýchlo vytiahla dýku, kým sa na mňa stihol hodiť. No on bol rýchlejší a pred tým, ako som mu stihla akokoľvek ublížiť, zachytil moju ruku a držal ju potlačenú nad mojou hlavou.

„Ahoj" vyčaroval flirtujúci úsmev. Našťastie, som mala druhú ruku voľnú a tá sa po chvíli stretla s nosom tajomného muža. Pretočila som sa nad neho a dýku mu priložila k hrdlu.

„Kto si?" spýtala som sa a v mojom hlase bolo počuť nielen zadýchanie ale aj hnev a nervozita z neho.

„To je tajné zlato"

„Nato, že mám dýku rovno pri tvojom hrdle a jednoduchým pohybom by som ti dokázala rozrezať hrdlo si až moc trúfaš, nemyslíš?"

„Povedal by som, že je to veľmi romantická chvíľa a rád by som zotrval v tejto pozícii ešte chvíľu, ale bohužiaľ, už musím ísť." Pretočil sa. Ani som si neuvedomila ako a už som ležala pod ním. Moja dýka bola v jeho rukách no tentoraz priložená k môjmu hrdlu. Ľahko ako vták sa postavil a rozbehol sa do lesa, nechávajúc ma za ním nechápavo hľadieť na jeho vzďaľujúci sa chrbát