Následujúce dni prebiehali takmer rovnako. Prebudil som sa. V noci znova nočné mory. Pri kuchynskom stole znovu raňajky s "prekvapením". Proste celé dni skoro rovnaké ako všetky.No je tu jedna vec. Tou vecou nie je výhra lotérie alebo pobyt v raji. Je to jednoduchá ale pritom veľmi zložitá "vec". Je ňou láska. Najkrajší cit na svete, ale malo krát sa podarí. Láska k dievčaťu menom Soňa. Úprimne ani neviem ako sa to stalo, ale bol som za to rád. Bola jediná, ktorá ma brala takého aký som, správala sa ku mne milo, vždy mi pomohla. Bola to len otázka času kým začnem niečo cítiť. Napokon sa aj tak stalo. Pri pohľade do jej očí bolo krásne vidieť plamienky radosti, šťastia a nádeje. Mala tvár ako anjel z nebies. Bola voda, ktorá život naokolo vdýchla, zázrak, ktorý zakaždým mi dával krídla, bola si neuhasiteľný prameň. Celú dobu v škole som sa na ňu pozeral. No zabíjala ma ta vedomosť, že jej nemôžem povedať čo cítim, pretože viem, že by o mňa ani nezakopla. Po čase som sa rozhodol jej to povedať, hľadal som tú správnu chvíľu. No po niekoľkých pokusoch som to vzdal, pretože sa to nedalo. Jednoducho nedalo. Takže som moje city dusil v sebe 2 dlhé roky. Roky, v ktorých som bol slepo zamilovaný a myslel si, že je to anjel, ktorý ma prišiel spasiť. Napokon sa naše cesty rozdelili. Šla na strednú školu, ja tiež a tam jej všetky city (kamarátske) ochladli. Po pár týždňoch sa na mňa ani nevedela pozrieť natož pozdraviť. Stránila sa ma, aj keď neviem prečo. Neskutočne ma to trápilo, zvnútra ma to požieralo. A moja láska k nej začala miznúť. Mizla, mizla až dokým nebola preč. Na jednej strane som bol rád a na jednej nie. Približne v tej dobe nastali ďalšie problémy-panické záchvaty, depresie, šikana a ďalšie veci. Najhoršie boli tie panické záchvaty. Nebolo príjemné, keď som ho dostal napr. v škole. Bolo hnusné sa začať dusiť alebo cítiť ako mi šlo vyskočiť srdce a tak ďalej. Cez deň som nemal pokoj tak som dúfal, že budem mať cez noc, že si oddýchnem. No opak bol pravdou. Nočné mory boli stále ale také, že som nevedel či to bola realita alebo sen. Sny plné vrážd, utrpenia, negativity a bolesti. Sny, v ktorých som bol vrahom bez tváre som zabíjal rodinu, "priateľov", každého a všade. Tieto sny sa vracali každú noc. Bál som si ľahnúť a zaspať. Došlo to do takého štádia, že som často nocoval. Niekedy aj dva tri dni. No potom to moje telo nezvládlo a zaspal som. A hádajte čo. Zlé sny. Bál som sa jestvovať, k tomu všetky ostatné problémy, čiže sa to stupňovalo a stupňovalo a došlo to do takého štádia, že som uvažoval nad samovraždou. Áno samovražda. Táto myšlienka vo mne hnila dlho a často som si predstavoval ako by som zašpinil bielu stenu mojej izby mozgom. Začal som sa nenávidieť. Nenávidel som svoju hlavu, svoj pohľad na svet, svoj život. V mojom vnútri rástla nenávisť voči sebe samému. A každým dňom jej bolo viac a viac. Absolútne som si nevážil svoj život. Všetko mi bolo jedno, či už škola, "rodina", vzťahy alebo "priatelia". Vo svojom vnútri som pociťoval neskutočnú samotu. Tá samota ma často tlačila na hrudníku a bránila mi v dýchaní. Doslova. Celé dni som plakal a zároveň som premýšľal. Ako to urobiť? Kedy to urobiť? Bol som odhodlaný spraviť. Ale ako? K zbrani som sa nevedel dostať tak ostávali iné alternatívy-obesenie, podrezanie žíl, krčnej tepny, predávkovanie liekmi. Po dlhom uvažovaní som sa rozhodol pre lieky. Zamkol som sa do kúpelne, aj keď nik nebol doma. Pre istotu. Nalial som si pohár vody a do dlane vsypal veľa tabletiek. S rozpakmi som ich dal do úst zapil vodou a prehltol. Ľahol som si na zem a pustil pesničku a čakal na svetlo na konci tunela. Cítil som niečo vo vnútri. Myslel som, že ten moment je už tu. No nenastal, všetky tie lieky som vyvracal. Pri pohľade na kaluž s liekmi som si v duchu povedal: "Martin, ty si taký debil, že sa nevieš ani zabiť". Zobral som vedro s vodou a upratal som to. Popri upratovaní som sa rozplakal. So slzami v očiach som utieral zvratky. Vyčistil som všetok neporiadok a zavrel som sa do izby a ľahol na posteľ. Absolútne som nevedel čo so svojím životom a začal som premýšľať. Povedať to všetko niekomu? Bol by som za debila? Hneď som dostal odpoveď. Rozhodol som sa to v sebe držať. Však to boli moje problémy. Načo nimi zaťažovať iných ľudí. No nie?
