Fallen

2. Meno

Keď som vyšla dverami, zalialo ma príjemné mesačné svetlo. Bol spln. Akonáhle som si uvedomila tento fakt, myseľ sa mi zastrela. Mechanicky som kráčala, kam ma mesiac viedol. K vode. Stála som tam a nevnímala okolie. Jediné, čo som vnímala bolo, že chcem odletieť bližšie k mesiacu. No nevedela som ako. Len som tam stála, fascinovaná mesačným svetlom. Čoskoro ho však prekryl mrak. To ma vytrhlo z tranzu.

Za sebou som začula kroky. Otočila som sa a všimla si starenku, ako pomaly kráča mojím smerom. "Videla som ťa odísť z chalupy, vyzerala si ako námesačná. Je všetko v poriadku?" Nevedela som, čo mám povedať. Bolo to v poriadku? Bola takáto fascinácia mesiacom v poriadku? "Ja..." Nedostala som zo seba nič viac. "Shhh...to je v poriadku, nemusíš odpovedať, ak si si nie istá odpoveďou. No mne to o tebe prezradilo veľa. Dokonca som pravdepodobne prišla  na meno, ktoré ti bude pasovať." To ma prekvapilo. "Tvoja fascinácia mesiacom a jeho svitom isto nie je náhodná," pokračovala, "a meno, ktoré som ti vybrala túto skutočnosť perfektne zosobňuje. Budem ťa volať Aelyn. Mesačný svit." Čosi vo mne pri zvuku toho mena zapadlo na svoje miesto. "Áno, Aelyn. To meno sa mi páči." nadchýnala som sa. Na tvári sa jej rozľahol úsmev, očividne bola rada, že mi vybrala správne meno. No kdesi v hĺbke som vedela, že je to viac, než len meno. To meno určovalo moju podstatu, viazalo sa s mojim pôvodom. Ale prečo? Kto vlastne som?

Na nejaký čas som tieto myšlienky zatlačila do úzadia. Rozhodla som sa zostať tu, kým sa mi plne nevrátia sily. No potom musím ísť. Neviem kam, neviem prečo. Ale musím. Iba tak nájdem odpovede na všetky otázky. Najmä však na tú najdôležitejšiu - kto vlastne som?