Just a dream.

Sen.

Vidím sa. Vidím sa, ako ležím na posteli  a spím. Zrazu vidím, ako sa preberám a následne sa skrčím a zakryjem si oči pred niečim, čo ma desí. Čo je to?! Nevidím to, je tam veľká tma. Zrazu uvidím zapínač na stene. Stlačím ho, ale svetlo sa nezažne. Stále stojím pred posteľou, na ktorej vidím samú seba. Ale ako to môžem byť ja? Ja predsa stojím pred posteľou! Neviem, kde to som, tak sa snažím v tej tme nájsť niečo, o čo by som sa mohla oprieť, alebo aby som našla cestu k východu z tohto strašného bludiska. Spravím jeden krok, niečo podo mnou strašne nahlas zaškrípe. Radšej sa rovno zastavím. Obzriem sa na posteľ. Ešte stále som v posteli a oči mám zakryté, ale niečo čudné visí nado mnou. Vypadá to ako ruka. Počkať, sú dve, tri, štyri!!! Je ich šesť. Rýchlo sa rozbehnem na tú posteľ, aby som samú seba, ak som to naozaj ja,  ochránila pred tými čudnými rukami, ale nejde to! Som k niečomu priviazaná! Ruky sa ku mne neustále približujú, chcem ich odohnať, aby som samej sebe na posteli pomohla, ale nejde to. Zrazu sa ma niečo dotkne zozadu na plece. Obzriem sa za seba. Nič v tej tme nevidím. Otočím sa späť. Pozriem sa späť na posteľ. Už v posteli nie som!! Kam som zmizla?! Ruky sú tiež preč!! Zrazu pri mojich nohách zasvieti ostré svetlo. Pozriem sa na miesto, kam svetlo svieti. Skríknem. Zľaknem sa, pretože pri mojich nohách vidím samú seba, ožiarenú svetlom, akoby mŕtvu, celú od krvi. Cúvnem. Zistím, že už nie som priviazaná. Utekám preč, pozerám len pred seba. Oči mám úplne slzavé, nevidím vôbec nič. Zrazu sa zastavím, pretože vidím nejaký obrys postavy, ktorý stojí asi meter predo mnou. Nevidím dobre, pretože mám ešte stále slzavé oči. Tá postava je celá v čiernom. Približuje sa. Blíži sa ku mne! Cúvam. Utekám preč, ani neviem kam! Postava ma však dobieha. Potknem sa. Ležím na zemi. Postava stojí nado mnou. Zrazu spod plášťa vytiahne ruku s ostrými pazúrmi, začne ma škrtiť. Nemôžem dýchať. Kašlem. Snažím sa odtiaľ dostať preč! Nejde to! Pomyslím si, že to asi bude môj koniec. Zrazu však postava odtiahne ruku, akoby sa niečoho zľakla a utečie preč. Pred čím postava utiekla?! Lapám po dychu, a keď sa konečne nadýchnem, posadím sa. Už nemám slzavé oči. Už tam nie je taká tma. Obzriem sa, kde som. Vidím umývadlo, kuchynskú linku, umývačku riadu. Som v kuchyni. Vo svojej kuchyni!! Ako som sa sem dostala? Niekto sa ku mne približuje! Som to ja! Je to nejaké moje druhé ja?! Ako to môžem byť ja, keď ja práve sedím na zemi v kuchyni! Ešte stále som sa nepostavila zo zeme, a nado mnou sa nakláňa vlastná tvár! Spýtam sa: "Kto si?" Moje akoby "druhé ja" mi odpovie: "Nespoznávaš ma? Som predsa ty. Počúvaj ma, musíš utiecť! Musíš sa zobudiť, ak chceš utiecť zlému osudu. Zobuď sa. Zobuď sa, Valentine! Musíš sa zobudiť!!" Pokývala som hlavou na súhlas. Vtedy som sa zobudila. Konečne som vonku z tohto šialenstva.

Prudko som sa zobudila. Otvorila som oči a zistila som, že som doma, ležím vo svojej milovanej posteli. Vystrela som sa, sadla som si na posteľ.

" Neboj, Valentine. To bol zase len ten strašný sen," povedala som samej sebe, aby som sa trochu upokojila. Potrebovala som sa spamätať, ešte stále som mala ten nepríjemný pocit. Ten sen vyzeral úplne ako skutočnosť! Zrazu mi zazvonil mobil na nočnom stolíku. Natiahla som sa preňho a pozrela som sa na displej. Bol to Taylor, môj priateľ. Uff, ten mi určite zdvihne náladu, pomyslela som si. Taylor bol človek, na ktorého som sa mohla vždy obrátiť. Vždy ma povzbudil, keď som to najviac potrebovala, vždy mi vo všetkom pomohol. Bol pre mňa všetkým. Boli sme spolu už rok, a bola to tá najkrajšia vec, aká ma v živote postretla. Ako som tak rozmýšľala, úplne som zabudla zdvihnúť mobil. Dozvonil a prišla mi správa, že mám jeden neprijatý hovor.