Na pohrebe som mala povedať nejakú reč. Vôbec som nevedela čo poviem nola som tak zdrvená že som nevedela ako sa volám. Asi dve hoďky pred pohrebom som dostala nápad. Obliekla som si to najsmutnejšie čo som mala. Zbehla som kúpiť kyticu. Kúpila som jej ruže viem že tie milovala. Prišla som ešte skôr ako začala omša. Sadla som si vedla mojich spolužiakov. Bola tam celá trieda nikto nechýbal. Aj celý jej športový oddiel. Všegci sme držali ruže. Bolo to fakt krásne ale aj smutné. Každí ju poznal a preto jej doniesol ruže. Omša začala a ja som vedela že ako rozprávajúca idem posledná. Najskôr jej otec potom Mia a nakoniec ja. Uplakaná som bola už len počas omše nie to ešte keď som hovorila. Prišiel na mňa čas. Všetkým som povedala ako sme precestovali celú Ameriku ako sme sa vydali do Činy a ako je tearz preč. Plakala som ako malé dieťa. ,, Naučila ma brať tento svet aspoň o troška svetlejšie ako je,"dodala som na koniec uplakana som si šla sadnúť na svoje miesto. Vedľa mňa sedela spolužiačka ktorá ma utešovala. Keď sa omša skončila išli sme všetci na cintorín. Toľko ľudí som na pohrebe ešte nevidela bol tam dokonca aj John.
YOU ARE READING
Ešte jeden deň
AdventureAž keď nájdete pravých priateľov až vtedy spoznáte čo je to život. [Prepáčte za gramatické chyby, všetky obrázky mám z We heart it a vzdialenosti medzi mestami sú vymyslené, a je to moj 1.príbeh takze berte na to ohlad]
