ROZDIEL

T W O

LUKÁŠ'S POV

Boha to komu zase drbe? To čo je za vreskot? A ešte hlas tej starej kravy k tomu... Žiaci do školy, žiaci do školy, žiaci do školy. ,,Choď do riti!" zaziapal som na dvere a počul som smiech svojich retardovaných kamošov. Sú to fajn chalani a asi ako jediní mi tu rozumejú. O ani nie päť minút neskôr sa znovu ozvala tá siréna. Netrvalo mi ani tri sekundy ju umlčať. Byť synom jedných zo zakladateľov je tu mega výhodné. Kde? Vo vesmíre. Po hodine nič nerobenia v posteli som sa rozhodol obliecť a ísť do školy. Rifle, tenisky, biela košeľa a červená kravata. Vypadám jak debil, ty vole. To čo mám na sebe je takzvaná „školská uniforma". Vošiel som do kúpeľne, umyl si zuby a nagéloval vlasy. V izbe doplniť voňavku a môžeme ísť.

Po chodbách som sa prechádzal slimačím tempom a to, že som mal byť už viac ako hodinu na vyučovaní ma netrápi. Aj tak som jeden z najlepších. Na chodbe nado mnou len krútili hlavami a ani sa nesnažili niečo urobiť. Dobre vedeli, že je to zbytočné. Svojím ultra rýchlym tempom som sa dostal do triedy. Ani som sa neunúval s klopaním, len som proste vošiel do triedy a na profesorovu adresu som si nemohol opustiť poznámku: „Nečumte jej na zadok, pán profesor. Ona je zadaná." Profák v momente celý od hanby očervenel a ja som si vyslúžil ďakovný pohľad od svojho najlepšieho kamaráta, ktorý s tou babou chodí. Ako jediný si tu viem povedať svoj názor na vec a preto ma dospelí nemajú radi. Sadol som si na miesto a počúval som kecy o vesmíre, chémii, detailnej anatómii ľudského tela a kvantovej fyzike. N.u.d.a. Proste des. A ešte tie učiteľky k tomu. Príbuzné s dinosaurami. Doslovne. Celé zle...

Po veľmi zaujímavom vyučovaní sme sa s chalanmi vybrali do fitka. Chápete – zabehať si, zaposilovať, vyblbnúť sa a poobzerať babám zadky. Denný rituál. Potom ako vždy na večeru, ktorú musíme pretrpieť aj s rodičmi. Mne sa nechce... ale tomuto sa nevyhnem. Tak poďme na to. Hlboký nádych, výdych, zadržať dych a môžeme ísť. Otvoril som dvere spoločnej jedálne a hneď som mal chuť sa dovracať. Bože... žiadna súdnosť toto! Tučné tetky v obtiahnutých MINIšatách, z ktorých im vyliezal zadok aj kozy a ku tomu topánky na hádam aj dvadsiatich centimetroch. A ten make-up! Kriste pane veď klaun je krajší... a ešte ich „zvodné úsmevy" a „príťažlivé voňavky". O účesoch radšej pomlčím. Bože toto tu je katastrofa. Zmena pravidiel života.

1. Dýchaj len vtedy, keď už sa dusíš.

2. Pre vlastné dobro sa dívaj len sebe do taniera.

3. Predstieraj úsmev ako najlepšie vieš, možno ťa nechajú na pokoji.

4. Odpovedaj tak, aby boli oni spokojní a ty živý.

5. Nájdi chalanov, varuj ich na zmenu pravidiel prežitia a spoločne sa modlite za rýchly koniec večere.

Chalanom som poslal správu a s úsmevom som sa vybral k stolu rodičov. Tie ich falošné úsmevy... je mi zle. Ani neviem, kedy som ich naposledy videl aj mimo večere alebo bez toho, aby som lietal v prúseri. Rodičia roka. Nemám ich rád a ani oni mňa. Miesto vzájomnej lásky, vzájomná nenávisť. A ani mi to nevadí. Na večeru bol nejaký odporný vývar s rezancami a kuracie soté zaliate marhuľovou omáčkou a americké zemiaky ku tomu. To už chutilo lepšie. Prešlo päť minút a ja som sa vyhovoril, že sa idem učiť.

Na izbe som si asi prvý raz v živote urobil úlohy a naučil som sa. To je taký nezvyk... a učenie je neuveriteľne vyčerpávajúce. Unavený som vliezol do sprchy, umyl si zuby, usušil telo, obliekol si trenky a ľahol som si do postele.

Volám sa Lukáš Amory, mám devätnásť rokov a žijem na vesmírnej lodi Saviour2504. Tento rok maturujem a potom dobrovoľne nasilu mierim na výšku. Mám na výber právo alebo účtovníctvo. Právnik je tu nahovno a účtovník dvakrát rovnako, takže mi to je fuk. Prírodné vedy sú mojím koníčkom a celkovo ma asi aj bavia. Som bezcitný arogantný hajzel a nehanbím sa za to. A samozrejme to ani nechcem meniť. Pretiahnem každú peknú babu a som tým známy. Do budúcnosti neplánujem nič. Čo príde, to vezmem. Viac ma netrápi. Len ešte aby som sa toho dožil...