Horský Tábor *POZASTAVENÉ*

7. Časť - Bez trapasu to nejde

Adrien
Celá cesta, kvôli hraniciam trvala ani nie tak dlho, ako bola divná. George si tam kreslil tú svoju čiaru, ale keď sme sa dostali ku jazeru a v istých miestach sme museli kráčať skoro vo vode, tak som si až tak super nepripadal, hlavne pri tých niekoľkých nájazdoch komárov a radšej ani nechcem vedieť čoho ešte. A rovnako to bolo aj keď sme museli prechádzať cez tie dve riečky, ktoré išli z jazera. Teda iba jedna išla z neho, tá druhá išla doňho, ale to je iba taký detail.

„Myslíš, že to bude trvať ešte dlho?" Spýtal som sa Georgea, keď sme prekonali hranice popri jazere a mohol som pokojnejšie dýchať, lebo som sa nemusel báť, že by mi niečo vletelo do úst alebo nosa, brrr.

„Tak podľa toho, že hranice sa už zrejme čoskoro budú spájať, tak asi ani nie." Zamumlal George a popritom nedvihol hlavu od tej svojej mapy. Tak som teda len kráčal za ním a premýšľal som či som vážne musel ísť s ním a nemohol som radšej byť na chate a dávať pozor či táborníci nerobia nejaké hlúposti. George síce znel presvedčivo, ale kamery tam nie sú, takže ako si môžeme byť istý, že tam niekto nerobí niečo nekalé a hlavne proti pravidlám?

„Na čo myslíš?" Vytrhol ma zo zamyslenia strýko, čím ma vlastne aj trochu prekvapil, pretože som bol v tom, že kým nebude mať hranice dokreslené, tak nepovie ani slovo navyše, ktoré by ho mohlo rozptýliť.

„Po pravde ani sám neviem." Pokrčil som plecami a skoro som doňho vrazil, keď zastavil.

„Nevieš? A to sa aj dá? Nevedieť na čo myslíš?" Zmätene na mňa pozrel a potom pokračoval pomaly ďalej.

„Tak som to zrovna nemyslel. Proste mi ide len o to, že... ja neviem." Rozhodil som rukami a kopol som špičkou topánky do kameňa na zemi, ktorý sa od nej odrazil a vletel do silového poľa. Neostal tam ani chvíľku a hneď ako sa ho dotkol, tak aj pekne krásne odletel. Vzdychol som si. „Po pravde ani neviem čo si mám myslieť. Ale jedinou vecou, ktorá ma teraz tak najviac žerie je to, že som sa sem musel motať s tebou."

„Ja si zas myslím, že nejaký dôvod to malo." Oponoval a ja som na neho pozrel s dosť veľkými pochybami na to, aby som mal dostatočne veľký dôvod vziať si odniekiaľ telefón a zavolať mu odbornú pomoc, ktorú mu poskytnú ujovia v bielych plášťoch.

„Hej? A keď si tak presvedčený o tom, že existuje nejaký reálny dôvod, prezradíš mi ho? Budeš tej lásky?" Nadvihol som obočie a bol som samé ucho.

„No, napríklad ten, že keby si so mnou nešiel, buď by sa tá čarodejnica neukázala vôbec, alebo by to nedopadlo dobre ani pre jedného z nás a navyše by som ju pravdepodobne nenechal povedať tú jej skutočne zmyslu plnú radu, ktorá nám má akože pomôcť." Tak vedel som, že niečo pravdy na tom bude, ale aj tak som sa sem kvôli tomu trepať nemusel. Tak možno by sa tá bosorka zjavila mne a nie tam Georgovi a bolo by!

„Dobre, fajn. Beriem." Tým som náš rozhovor ukončil a kráčal som za ním až kým sa zase znovu nečakane nezastavil. „Bože! Nemôžeš sa aspoň niekedy zastaviť tak, že by som o tom vedel skôr, než do teba takmer vrazím?!" Rozčuľoval som sa.

„Stačí George, teší ma." Natiahol ku mne ruku s úsmevom a ja som len pretočil očami.

„A prečo si zastal tento raz?" Spýtal som sa ho, pretože mi to nedávalo moc zmysel.

„Lebo sme na konci. Hranice už máme zaznačené celé. A teda sa môžeme vrátiť, samozrejme, iba ak nechceš ísť ešte jedno koliečko. Ou, alebo ak sa teda opäť neplánuješ hodiť do toho poľa. Prosím, len do toho, tu je ešte stále čierna škvrna od toho, ako to iskrilo." Žmurkol, ukázal na zem sa zasmial sa.