Raven's Girl

Kapitola 15. - Musíme si dôverovať

„Laura, prosím, doliala by si mi ešte mlieko?" prosí Elisa mamu.

Len čo mama vytiahne päty, nad gaučom sa objaví čierna hlava.

„Choď," šepne.

Som ako obarená. Nechápem, ako vedela, že som tu.

„Angie, rýchlo," odháňa ma.

Vystrelím ako raketa, beriem schody po troch. O päť minút som oblečená a schádzam dolu.

„Dobré ráno," pozdravím nahlas. Tvárim sa, akoby som ešte len vstala.

Obidve na mňa pozrú.

„Angie, čo robíš hore tak skoro?" udiví sa mama.

Elisa nepovie nič, len jej mykne kútikom úst. Poznám to gesto veľmi dôverne. Aj mne tak myká, keď sa snažím nesmiať. Je to trochu desivé, aká mi je podobná.

„Potrebujem si niečo vybaviť," vykrúcam sa. Našuchnem si tenisky a utekám von.

Hoci som našla mobil, Markovi som nepísala. Bude lepšie, ak sa porozprávame osobne. Ponáhľam sa k ich domu. V hlave sa mi vynárajú ďalšie vety z rodičovského rozhovoru.

„Už je načase, aby sme to Angie povedali. Čoskoro bude mať osemnásť, bude dospelá, myslím, že by to zvládla," povedal vtedy otec. Až teraz začínam chápať, čo tým myslel. Moji rodičia nie sú moji rodičia. Zato tá čudná bláznivá ženská je. Celý svet sa zbláznil.

Možnože som sa zbláznila ja, pomyslím si. Normálne mi z toho tepla preplo, som v kóme a toto sa mi sníva. Keď sa prebudím, budem v nemocnici v zvieracej kazajke. Tým by sa mnohé vysvetľovalo. Viem však, že si to len nahováram. Toto je realita a ja jej musím čeliť.

Zastanem pred Markovým domom a zohnem sa, aby som zo zeme pozbierala kamienky. Keď sa však vystriem, uvedomím si, že ani neviem, ktoré okno patrí jeho izbe. Obchádzam to dookola, ale je tu asi milión okien, nikdy neuhádnem, ktoré je jeho. Budem to musieť urobiť po starom. Vytiahnem mobil.

„Angie," ktosi na mňa kýva z malého okrúhleho okienka na kupole. Žeby telepatia? Sme nastavení na rovnakú vlnu a vedel, že prídem? Alebo má aj iné schopnosti?

Až potom si všimne, že vlasy sú kratšie. To nie je Mark, ale Danny. Dokelu! Potrebovala som hovoriť s druhým bratom! Lenže Danny mi už naznačuje, že mám počkať dolu. Nerozhodne postávam a púšťam kamienky z ruky. O chvíľu zavŕzgajú obrovské vstupné dvere a Danny mi kývne, aby som vošla. Vôbec nemám chuť absolvovať ďalšiu cestu strašidelným domom, ale nechcem byť nezdvorilá.

„Ahoj," pozdravím. „Potrebovala som hovoriť s Markom, prosím ťa, nezavolal by si ho?"

„Iste, ale najprv ti niečo ukážem," volá ma za sebou.

„Danny, prepáč, snáď inokedy, teraz naozaj potrebujem..."

Lenže Danny ma nepočúva. Potiahne ma za rukáv kamsi hore schodmi. Nechcem robiť cirkus, aby som nezobudila ich otca, predsa len je dosť skoro a je dosť neobvyklé, aby cudzie dievča hneď ráno chodilo po návštevách chlapcov, ktorých sotva pozná.

Stúpame po širokých schodoch, potom po užších, až nakoniec lezieme po rebríku. Dopína mi, že Danny ma vedie do kupoly. Spomeniem si na Elisine slová o tom, ako sa jej snívalo, že som mŕtva. Panebože, možno by som sa mala otočiť a zdrhnúť. Ak ma tam hore zachlomaždí, moju mŕtvolu nikto nikdy neobjaví. Lenže ja nie som z tých, ktoré sa ľahko vzdávajú. Zatnem zuby a vyleziem na povalu. Na drevených trámoch križujúcich kupolu sedia desiatky, možno aj stovky, tmavých lesklých vtákov. Cez malé okienka sem preniká zlatisté slnko a ich čierne perie vyzerá ako modré. Keď ma zbadajú, sledujú ma malými očkami ako korálky a znepokojene šuchoria perie.

„To je Angie," oznámi im Danny, ako keby ma predstavoval svojim kamarátom. Naskočia mi zimomriavky. Krkavce sa upokoja. Danny rukou načrie do veľkého vreca v rohu a naberie hrsť zrna. Natiahne ruku a zopár krkavcov priletí, sadnú si mu na ramená a predlaktia, zobú mu z ruky.

„Nakŕm ich, získaš si ich priazeň," hovorí mi. Vyzerá uvoľnene a naradostene. Je to celkom iný chalan, ako ten sarkastický Danny zo včera. Je takmer milý. Vôbec sa mi do toho nechce, ale robím to, čo on. Naberiem zrno a ponúkam vtákom. Najprv si ma nedôverčivo obzerajú, potom priletia a vezmú si. Sú desivé a nádherné zároveň.

Vtom mi vo vrecku zacvrliká mobil. Všetci sa zľakneme. Danny vyskočí, vyplaší vtáky a aj ja sa myknem.

„Mark," poviem, keď skontrolujem displej. Danny sa zachmúri.

„Ako vždy," zamrmle napajedene.

„Angie, kde si? Videl som ťa pod oknom, ale niekam si zmizla," povie bez pozdravu, keď zdvihnem.

„Som s Dannym na povale."

„Daj mi ho, prosím."

„Pre teba," podávam telefón Dannymu. Vezme si ho, pozorne počúva a mračí sa čoraz viac. Potom zloží.

„Poď," chňapne ma za ruku a súri ma, aby som zliezla dolu. Ten milý Danny je preč, opäť je tu jeho chladné namrzené dvojča.

Mark nás čaká na schodoch. Danny si ho zlostne premeria a bez slova zmizne v tmavej chodbe. Markovi sa viditeľne uľaví.

„Angie, prepáč mi ten včerajšok..." začne.

„Aj ty mne, reagovala som ako malé decko..." hovorím zároveň aj ja.

Zasmejeme sa.

„Vypadnime odtiaľto, nedá sa tu dýchať," povie napokon a vedie ma von z domu.

Prejdeme sa do parku a posadíme na lavičku.

„Angie, neklamal som ti. Ani som ti zámerne nezatajil, že mám nejakú schopnosť. Od nehody som nič také neurobil, netušil som, že to v sebe mám. Myslel som, že sa to stalo iba raz, pretože som si bol s Dannym blízky," vysvetľuje.

„To je v poriadku, Mark. Nemusíš sa ospravedlňovať, Danny mi to včera objasnil."

Pri Dannyho mene sa zachmúri. Zdá sa, že vzťah bratov sa dosť zmenil, odkedy boli decká.

„Ani ja som nebola celkom úprimná, ale pochop ma. Nechodím po svete s tým, že každému vykladám, že vidím prichádzať smrť."

Mark pomaly prikyvuje.

„Zdá sa, že obaja máme maslo na hlave." Obráti sa ku mne a položí mi ruky na ramená. „Angie, sľúb mi, že už si budeme hovoriť všetko. Žiadne tajomstvá. Ak si máme navzájom pomôcť, musíme si dôverovať."

Spomeniem si, prečo som vlastne prišla. Zhlboka sa nadýchnem.

„Mark, v tom prípade ti musím povedať, čo som sa včera dozvedela."

Pozorne počúva a neprerušuje ma. Keď dohovorím, v očiach mám slzy. Ani som si to neuvedomila, ale zrejme ma to zasiahlo hlbšie, než som si pripustila. Nie je bohviečo dozvedieť sa, že vaši rodičia nie sú naozaj vaši rodičia. Mark sa ku mne nakloní a objíme ma. Zavŕtam si nos do ohybu jeho krku a nadýchnem sa jeho vône. Pošúcha ma po chrbte. Žalúdok sa mi príjemne zachveje. Toto nie je správne. Nie teraz, keď sa toho toľko deje. Nie, keď ma berie ako kamarátku a ja na neho myslím ako na...ani neviem. Proste myslím na neho.

Aby som sa upokojila a prišla na iné myšlienky, odtiahnem sa a oprášim si z nohavíc zrnká, ktoré sa mi tam zachytili na povale.

„Mark, ak si máme hovoriť naozaj všetko, je načase, aby si mi povedal, prečo nemám chodiť von po zotmení a čo sa naozaj stalo v záhrade onej noci."