Kiarely 2016
Zabila si ho! Ty si ho zabila! Si vinná! Nikto iný tam nebol, len ty. Zabila si ho! Moje svedomie doslova kričalo. Kričalo o mojej vine, pritom, som bola presvedčená, že som to nespravila. Chcela som ho zachrániť, pomôcť mu, ...
Momentálne som sedela na studenej stoličke v psychiatrickej ambulancií. Teda v pri sestričke, u doktora boli rodičia.Premeriavala som si sestričku, mohla byť tak v mojich rokoch, chabo sa na mňa usmiala a ďalej sa venovala svojej práci.
Bála som sa, čo ak ma označia za vinnú, pritom ani nepoznajú môj pohľad na tú vec? V hlave mi hučalo a od strachu sa mi v hrdle spravila hrča. Na vedľajšej miestnosti sa otvorili prudko dvere. Stála v nich stará zošuchorená teta s 50tkami dioptriami. Vedela som, že v jej očiach som vinná, čo len pozrela na mňa, ale v kútiku duše som dúfala a pevne verila, že sa mýlim.
Vošla som do miestnosti, nebola o nič väčšia ako tá predtým, malý písací stolík, z jednej strany sedela ona a oproti boli dve stoličky z čiernej kože. Keď ma mama zbadala otočila sa. Jej pohľad bol smutný a neveštil nič dobré.
"Tak povedz nám čo sa stalo." skúmavo pozrela na mňa tá teta
"Neviem." zamrmlala som
"Nevieš? Ty nevieš? Mala by som ti ozrejmiť pamäť, bola si tam s tým chlapcom. Niekto z vás dvoch ten požiar zapálil. Kto to bol?" tá teta nemala dobrú náladu
"Nerozumiete? JA! SI! NIČ! Nepamatám! Sakra! Všade bol oheň. Jona som sa snažila vytiahnúť. Čo chcete odo mňa počuť? Čo sakra odo mňa chcete? Chcete počuť, že som ho zabila? Ale nedajte sa vysmiať, vy to viete aj bez toho. Už pred tým, keď som vošla ste to vedeli!" kričala som.
Pochytila ma panika, čo teraz bude so mnou? Práve som nakričala tej starej strige, že som vrah! Bola moja jediná priepustka na slobodu a ja som to dokašľala.
"Rozhodla som sa nasledovne." zamrmlala "Nepošlem ťa do basy, .... ale do jednej výchovnej starostlivosti mesta, ľudia tomu hovoria polepšovňa." sladko sa na mňa usmiala
Svoje krátke vlasy som si prehodila za ucho, ale neposlušný prameň vlasov mi padol rovno do xsichtu, aneb hold krátkych vlasov. Pri tejto spomienke som sa zarazila. Mama mi ich musela všetky ostrihať, lebo po požiari ... Požiar, čierne machule, oheň a kričiaci Jon, ... bolo mi do plaču. Znova a znova som pociťovala tú istú bolesť ako na Jonovom pohrebe a tie všetky ľútostivé pohľady ktoré sa na mňa pozerali, ...
Po 5 kávach 4 cigaretách a pohári zaváraných čerešní som aj niečo napísala, chcela by som sa opýtať, či by to malo zmysel ďalej písať, lebo no neviem. :)
PS: Vynechávajú mi písmená na klávesnici, tak sa ospravedlňujem :)
Prajem príjemný zbytok dňa.
Tia ^-^
