Princ (slash) cyklus jednorázoviek -dokončené

Princ III

„Svojho priateľa som nevidel už takmer dva mesiace a... Možno o tom ešte neviete, ale začali sme spolu chodiť..."

Severus nedokázal myslieť na nič iné, len na tie slová. Mal pocit, akoby sa ocitol vo svojej najhoršej nočnej more.

Pravou rukou zovrel prútik. Prstami prechádzal po ryhách, ktoré na ňom zanechal pád z okna. Otec ho raz ráno vyhodil do záhrady. Ostali na ňom stopy, nie až také výrazné, aby to poškodilo prúdenie mágie, ale dostatočné na to, aby sa dali cítiť. Dotýkal sa ich a bubnoval po nich prstami.

„Váš intímny vzťah ešte nie je dôvodom na to, aby ste zdemolovali celú učebňu. Som veľmi sklamaný, Severus..." pomaly k nemu prenikol profesorov mierne pobúrený hlas. Práve sa mu podarilo dať do poriadku väčšinu študentov, no nezbavilo ho to chuti poriadne im vynadať za to, ako mu priam ukážkovo zničili hodinu.

Severus Snape znechutene pokrútil hlavou. Nikdy niečo také už nechcel počuť z úst žiadneho učiteľa. Ako si vôbec mohol niečo také myslieť? Každý predsa vie, že sa nenávidia... Nie je to žiadne tajomstvo... Desivé poznanie prešlo jeho mysľou. A on začínal cítiť ako mu po tele prebehol nepríjemný chlad. Potreboval si čo najskôr overiť isté veci. Bojoval s tým pocitom ako s rozžeravenou oceľou, ktorá mu nemilosrdne drvila dušu.

***

Severus ležal na svojom obľúbenom tichom mieste, blízko jazera, obklopený ochrannými kúzlami. Díval sa na hladinu, ktorá dosahovala asi ten najtmavší odtieň, akého bola schopná. Zvedavosť napokon rozhodla. Zrušil ochranné kúzla. Vstal a pobral sa bližšie k jazeru. Stál na brehu. Vzduch mu bolestivo prenikal do pľúc a on si želal, aby to všetko, čo sa stalo, naozaj nesúviselo práve s ŇOU. Na chvíľu privrel oči a nechal sa unášať falošným pokojom. Nemusel by to urobiť. Nikdy by nemusel odkryť hladinu. Nebolo to jeho povinnosťou, ale nemohol si dopriať taký luxus. Zvedavosť napokon prevládla nad všetkým.

Nacvičenými pohybmi mávol prútikom a potichu zamumlal zaklínadlo. Na hladine sa zablysli akési svetlé písmená a pomaly prechádzali do hlbších sfér. Odpoveďou na toto volanie mu bolo jemné žblnknutie, ktoré sa zmenilo na krútiaci sa vír farieb, zaplavujúcich hladinu príznačným svetlom. Mohol ho vidieť len on, len privolávateľ zaklínadla. Ale ostatní to dokázali cítiť, keby boli dostatočne blízko na to, aby na nich temná mágia mala vplyv.

Lily mu kedysi povedala, že ju to desí. Cítila tú pulzujúcu temnotu. Žiadala ho, aby vtom nepokračoval, ale to už bolo dávno. Vtedy ešte len neisto experimentoval s určitými vecami, ale neskôr tam už nebola, aby ho zastavila. A už si ani len nespomenula na to, že by v tomto smere potreboval usmerniť. Nebola s ním a on potreboval istotu, ktorú mu ponúkla len mágia.

Príznačné svetlo sa vytratilo. Temné tiene opúšťali hladinu jazera. Trpezlivo čakal.

Malo by to vyplávať. Mal by sa uistiť, že všetko dobre dopadlo. Pokiaľ sa to v jeho prípade dalo tak nazvať. Nič sa nestalo. Tiene sa stratili, hladina ostala neústupčivo chladná. Nevydala mu do rúk žiadny poklad, okrem krátkej správy, ktorú vietor vpísal do jeho dlaní.

Dych smrti.

Zelené oči.

Chlad.

Severus mal pocit, ako mu niečo nadľudskou silou zovrelo žalúdok. Neveril tomu. Stále tomu nemohol uveriť. Potreboval svoje knihy. Potreboval svoje poznámky a chcel všetko ešte raz preskúmať a porozmýšľať o tom.

Časová poistka, to bolo to zaklínadlo, ktoré našiel počas jedného večera v maminých starých knihách. Použil ho, hneď ako ho Temný pán prijal medzi svojich verných. Musel. Niečo ho k tej knihe priam magicky priťahovalo. Chcel si byť istý, že nezomrie zbytočne. Ak by náhodou došlo k niečomu takému v službách Temného pána, mal v úmysle nechať otvorené ešte jedny dvere, ktoré aj keď viedli cestou čiernej mágie, neboli ani zďaleka tie najničivejšie.