Emily From Carousel

Epilóg- rok 1834

EMILY JOHANA SMITHSOVÁ
,,Dámy a páni!" Uvíta pán Gregory bohaté obecenstvo. K prehliadke monštier nikoho nepúšťajú bez doprovodu pracovníka cirkusu. Nemôžu si dovoliť aby nejaké z monštier poťahalo za vlasy nejaké bohaté dieťa, obťažovalo dámu alebo urazilo pána. To by bol škandál! Cirkus Fortuna Carousel je najznámejší cirkus v Severnej Amerike. Niečo takéto by si pán Gregory nemohol dovoliť. Tlsté zbohatlícke prasa. Neznášam ho! Je milý iba na návštevníkov a krásne akrobatky. Ach jaj. Je mi smutno za domovom. Otec ma predal do cirkusu aby mal na alkohol. Viem predpovedať ako ľudia zomrú a kedy to bude. Viem aj ako sa volali ich nebohý blízky a ako zomreli, i to kedy zomreli. Medzi monštrami som preto, pretože ľudí desím. Nie som nijak fyzicky postihnutá. Keby tu tak bola maminka. Tá by nikdy nedovolila aby ma otec predal do cirkusu. Aspoň že ťa nepredal do nevestinca, hovorím si. Veru, veď ani nemohol. Mám iba osem. Ale jednej veci sa bojím stále. A to síce, že ma bude zneužívať pán Gregory, keď vyrastiem. Rovnako ako to robí aj akrobatkám, inak sa im vyhráža. Alma ma varovala. Býva v klietke vedľa mňa. Má k chrbtu prirastené svoje dvojča. Ale on nerozpráva, iba chrčí a skoro sa nehýbe. Voláme ho Marco. ,,Emily, vieš musíš si dávať pozor. Ak ti tá pekná tvárička ostane do doby, keď z teba bude žena, tak ťa pán Gregory nebude chcieť len preto, aby si ľuďom luštila smrť. Ty vieš čo myslím. Ale neboj drahá, ja si ťa len tak nedám. Teraz si jedna z nás. Jedna z monštier. A my sme jedna rodina. A rodiny sa chránia." Povedala mi Alma. Ale má pravdu. Medzi monštrami sa cítim lepšie, ako medzi nafúkanými akrobatkami. ,,Áno, áno vážení. Naše akrobatky sú krásne, klauni zábavný. No nie všetky atrakcie nášho cirkusu sú krásne na pohľad. Pohľaďte na omyly prírody. Na naše monštrá!" Ukáže farebnou francúzskou palicou na nás všetkých. Z davu sa ozývajú slová ako ,,Fuj, to je zvrátenosť!", ,,Pozrite na nich!" , ,,Hnus!" .... ,,Ach. Už som si na to zvykla, ale aj tak to vždy zabolí." Povzdychne si Alma. ,,Nevšímaj si ich. Už to tak chodí. Pre mňa ste ty aj Marco krásne tvory." Poviem jej. ,,Vďaka Emily." Usmeje sa na mňa cez mreže a ja jej úsmev opätujem. ,,Ticho, už idú." Povie Alma. A spolu sa Marcom sa posadí na stoličku, ktorú má v klietke každé monštrum, včetne mňa. Posadím sa na stoličku a zastrčím si za ucho svoje špinavé mastné vlasy takmer bielej farby. Také rovnaké ako maminka. To po nej som taká bledá. Upriem zrak na jeden mladý pár. Podľa oblečenia vyzerajú byť dosť bohatý. A podľa výstupu veľmi zamilovaný. Takto som si vždy predstavovala páry z rozprávok, princa a princeznú, ktoré mi rozpravala maminka a neskôr Alma. Alma je úžasná rozprávačka. Keď som tu ešte nebola, tak ich vraj rozpravala Marcovi. Pozorne si prezriem pár. Tá pani... je krásna. Ako skutočná princezná. Má albastrovú pleť, čokoládovo hnedé vlasy, krásne zelené láskavé oči a znamienko na pravom líci. Má na sebe bledoružové šaty s klobúkom, vejárom a slnečníkom rovnakej farby. A určite musí aj krásne voniať. Ten muž má krátke tmavohnedé dokonale upravené vlasy a fúzy. Vyzerá ako pravý džentlmen. Sú spolu taký krásny. Aj ja by som sa raz chcela vydať. Byť taká krásna ako ona a mať dobrého a milujúceho manžela. To sa však mne nepodarí. Každý máme svoj osud. A ten môj je doživotne zostať zamknutá v klietke v cirkuse a lúštiť ľuďom smrť. Každý večer, keď sa modlím sa pýtam Boha, prečo mám taký strašný dar. Ja som sa sa tým narodiť nechcela. Chcela som vždy ľudí zabávať a rozveselovať, nie deprimovať a znechucovať. Znova mi oči padnú na ten utešený pár. Zaujímalo by ma, ako zomrú. Nie, že by som sa vyžívala v smrti druhých ľudí, len som sa chcela uistiť, že títo dvaja zomrú v pokoji na starobu obklopený deťmi a vnúčatkami. Už čosi vidím. Tá pani sa vracia domov. Je krásna, akoby sa od tejto chvíle ani nezmenila. Až na jedno. Má hrozne veľké bruško. Ale nie, nepribrala. Ona čaká dieťatko. A podľa všetkého už čoskoro jej požehnanie príde na svet. Práve sa vracia domov z návštevy. Na tvári má ten krásny milý úsmev a pritom sa pozerá na svoje bruško a hladí si ho. Nakoniec dorazí domov a zamieri do spálne odpočinúť si. Pred spálňou sa zastaviť, akoby tam počula nejaké zvuky. Na jej tvrári sa zračí strach. Pravda, čo ak je to lupič? Po chvíli však otvorí dvere. Ale nie, nie je to lupič. V posteli cudzoloží jej manžel sa nejakou zvodnou a evidentne od čosi mladšou brunetkou. Vystrašene sa pozrie na svoju manželku, zatiaľ čo jeho milenka si len bezstarostne prehrabne vlasy. Tehotná žena sa rozplače a utečie preč. Muž za ňou kričí, ale nepočúva ho. Ani sa jej nedivím. Toto dokáže urobiť iba skutočný barbar a práve v období, kedy ho najviac potrebuje. Kým sa muž ako tak oblečie, aby mohol vyjsť na ulicu, tak jeho žena získa poriadný náskok. Potom už žena nevládze a pri železničných tratiach spomalí. Potom si však ľahne na koľajnice. Muž za ňou kričí, a prosí ju z diaľky, aby prestala, ale žiaľ nie je rýchlejší ako vlak. Vlak prejde jej nohami a hlavou ako horký nôž maslom. Posledný pohľad sa mi naskytne na muža padajúceho na kolená pred telom jeho manželky, z ktorej sa krv vylieva v litroch. Muž sa po niekoľkých mesiacoch strelí do hlavy. Do očí sa mi nahrnú slzy. ,,Emily, si v poriadku?" Opýta sa ma Alma s obavami v hlase. ,,Pozri na sa nich." Ukážem prstom na onedlho nebohý pár. ,,Ach Alma, nie sú prekrásny? A ich príbeh sa končí tak smutne. V rozprávkach vždycky princezná a princ ostanú spolu a zomrú starý, obklopený deťmi a vnúčatami." Poviem a skryjem si tvár do dlaní aby som nebola v pokušení pozerať sa na pár. ,,Emily, zlatíčko, vieš hovorím ti to síce nerada, ale život nie je rozprávka. Ale to už ty vieš." Povie Alma citlivo. ,,Áno Alma viem." Poviem. ,,Utri si slzičky, už idú." Povie Alma. Rýchlo si utriem slzy a nasilu sa usmejem. Pán Gregory po jednom ľuďom predstaví monštrá a ku mne príde ako k poslednej. Ako obvykle. ,,Ach áno. Naše monštrá sú vskutku ohavné. Ale viem čo sa pýtate... čo tu robí toto malé dievča." Povie a ukáže na mňa palicou. ,,Zaiste mi teraz neuveríte, ale toto dievča je najstrašnejšie monštrum zo všetkých. Vie vyveštiť dátum a spôsob vašej smrti. Teraz potrebujem jedného dobrovoľníka pre Emily. Všetci sú ticho. Napokon sa prihlási tá žena. ,,Prosím, mohla by som?" Opýta sa zdvorilo. ,,Ale iste. Prosím potlesk pre odvážnu dámu. " Povie pán Gregory a publikum sa roztlieská, zatiaľ čo žena spolu s jej manželom kráčajú k mojej klietke. ,,Ahoj Emily." Povie a spolu s jej manželom sa na mňa pekne usmejú. ,,Dobrý deň. " odzdravím sa. ,,Ja som Lauren a toto je môj manžel Dick." Povie. ,,Teší ma pani a pane." Poviem zdvorilo. Vstanem zo stoličky a prejdem k mrežom. Pozorne sa im zadívam do očí a potom sa opriem rukami dozadu. ,,Vy a váš manžel zomriete pokojnou smrťou. Vy zomriete 15.3. 1911 a váš manžel Dick zomrie 4.9. 1909. Obaja zomriete na starobu." Zaklamem. Lauren a Dick sa ešte väčšmi na seba usmejú. ,,Ach drahý, nemáme mi to ale šťastie?" Povie . Potom sa začne hrabať v kabelke až nakoniec najde čo hľadá. Napokon mi podá nejaký zelený papierik. ,,Tu máš. Za to, že si taká šikovná." Povie. Zoberiem si papierik do ruky. Veď to sú peniaze! Rovných desať dolárov. Toľko peňazí! Do očí sa mi nahrnú slzy. Tak veľmi som sa sama sebe ešte nehnusila. Čo som to urobila? Veď ja si tie peniaze nemôžem nechať. Nie za to, čo som urobila. ,,To nemôžem prijať poviem. ,,Ale iste že môžeš. Kúp si za to niečo pekné." Žmurkne na mňa a spolu s Dickom odídu. ,,Tak a teraz sa presunieme ďal..." pán Gregory nedokončí vetu. ,,Prepáčte." Upúta na seba pozornosť nejaký nízky chlapík s tmavohnedým klobúkom na hlave. V rukách má zápisník. ,,Rád by som si overil schopnosti tohto zázračného dievčatka." Povie a usmeje sa. Niečo sa mi na ňom nezdá. Vidím, že ani pánovi Gregorymu nie. ,,No ja neviem, už by sme mali ísť ďalej..." povie pán Gregory. ,,Prosím, som novinár. Chcem urobiť recenziu na váš cirkus. Môžete mať z toho predsa dobrú reklamu." Povie ten chlapík. ,,Nuž nedbám." Pokrčí pán Gregory plecami. Novinár sa prederie davom až ku mne. ,,Takže maličká, povieš mi ako zomriem?" Opýta sa. Pozorne sa mu pozriem do očí. ,,V roku 1899 19.8 nájdu vašu mŕtvolu v Missouri v štáte Washington. Budete zavraždený neznámym mužom. Ubodá vás na smrť. Vraj kvôli nejakému drzému článku." Poviem. Muž sa začne nekontrolvateľne smiať. Obecenstvo sa začne tváriť nechápavo. Včetne mňa. Stalo sa mi už všeličo, ale toto ešte nie. ,,Aké milé. Ale aki mám vedieť, že si nevymýšlaš. Že takto naozaj zomriem? Si len obyčajné sedliacké dievča, ktoré si vymysli dátum, miesto a spôsob smrti. Tento pán je len obyčajný podvodník!" Ukaže prstom na pána Gregoryho. Ten celý zbledne. Publikum si začne šepotať a uznanlivo kývať hlavami. ,,To nie je pravda!" Ohradím sa. ,,Nie? Dokaž to!" Povie. V ten moment všetci stíchnu. ,,V roku 1801 31.11. sa istá Stacy Brooklinsová strelila do hlavy, pretože nezvládla to, že jej syn znásilnil svoju sesternicu, ktorá ostala tehotná. Ten syn bol a je istý Peter Brooklins. Vy pane." Poviem. Ostane ticho. Ten pán ostane ticho. Nikto sa ani nepohne. Uvedomím si, že som to prehnala. ,,Ty hnusná malá mrcha!" Skočí po mne sa vražedným výrazom. Zdrapí ma za vlady a ťahá, akoby ma chcel dostať cez klietku. Vykríknem od bolesti. Alma zrazu niečo vytiahne z vlasov a švacne tým Petera po ruke. Vykríkne, pustí ma a odstúpi. Rukáv na jeho snehobielej košeli sa začne farbiť do červena od krvi. Nevedela som, že má Alma nôž. Pomohla mi, ale znamená to pre ňu zbičovanie.
*****
Z POHĽADU TRETEJ OSOBY
,,To nemyslíš vážne! Ani nápad! To je pod moju úroveň!" Zúrila Melánia. Melánia bola akrobatka, ale zato si o sebe namýšľala až moc. ,,Pozri sa, ten kolotoč sa pokazil, a potrebujeme niekoho malého a štíhleho, aby sa tam preplazil a uvolnil tie koliečka." Povie pán Gregory. ,,Ale ja to nebudem!" Tvrdohlavo protestuje Melánia. ,,Počuj, je mi jedno kto tam pôjde, hlavne nech to je opravené. Ak nechceš tam ísť ty, tak nájdi náhradu." Povie pán Gregory a napije sa s fľašky whisky. Melánia rozzúreným krokom vyjde z Gregoryho maringotky. Niekto tu predsa musí byť, hovorí si v duchu Melánia. Rozzúrene pobiehala po okolí asi polhodinu, až jej to nakoniec došlo. Monštrá. Tam je malá a vychudnutá Emily. A tá predsa Melánií odporovať nebude. Na to je až príliš slabá. Melánia zamierila do svojej marigotky, kde z nočného stolíka zobrala kľúče od klietok monštier. Nie vždy som nadarmo skončila v Gregoryho posteli, pomyslela si Melánia a odišla za monštrami. Vonku bola tma a chladno, ale ona bola napriek tomu oblečená v tenkom obtiahnutom trblietavom overali. Už bola zvyknutá. Predierala sa pomedzi masu ľudí k svojmu cieľu. Konečne uvidela veľkú ceduľu s nápisom PREHLIADKA MONŠTIER. Zamierila ku klietkam. Takmer všetky monštrá spali. Alma sa sa Marcom nepokojne vrtela od bolesti z rán z bičovania. Emily sa hrala sa bábikou z kostičiek, ktoré jej občas niekto pohodil . Jej bábika bola zviavaná vlasami a kúskami látky. ,,Emily." Oslovila ju Melánia prísnym tónom. ,,Slečna Melánia!" Strhla sa Emily. ,,Ideš mi pomôcť. " oznámila jej Melánia a odomkla klietku. ,,Ja? Prečo?" Opýta sa zdesene. ,,Kolotoč sa pokazil potrebujeme niekoho, kto vlezie do mechanizmu pod nim a opraví to." Povedala Melánia otrávene. Emily stuhla. Nechcelo sa jej do obrovského mechanizmu kolotoča. Bála sa. Pomaly vyšla z klietky. Bosími nohami zoskočila na chladnú zem. Cez to všetko však predsa len bola rada, že je aspoň vonku. Emily trpela klaustrofóbiou, tú klietku nenávidela. Svižne, i keď bojazlivo kráča za Melániou predierajúcou sa davom ku kolotoču. Nakoniec sa prederú až ku kolotoču. Emily začne búšiť srdce. ,,Ahoj Emily. Prepáč, ak si sa chcela zviezť, kolotoč je pokazený." Povie Fred. Emily mala Freda veľmi rada. Bol to jediný normálny človek, ktorý ju mal rád. Fred vyzeral ako šialenec. Mal dlhé hnedé vlasy a bradku, kde mal zapletené farebné koráliky. Vždy nosieval cylinder a šialené farebné sako. Človek by si o ňom pomyslel, že patrí ku klaunom. Keď dostala Emily nejaké peniaze od milých ludí, tak sa väčšinou zviezla na kolotoči už Freda. Občas nemohla uveriť, že tak milý človek je Gregoryho syn. ,,Ona dnes nejde na kolotoč. Ide ho opraviť." Povie Melánia. ,,Aha. Tak teda poď." Povie Fred a podá Emily sviečku, aby aspoň čosi videla. Emily si váhavo zoberie sviečku a podíde ku kolotoču. Potom zoskočila dolu. Sviečka našťastie nezhasla. Začala sa obzerať, až nakoniec našla problém. Medzi dvoma obrovskými ozubenými koliečkami bol zaseknutý stredne veľký kameň. Dobre vyčnieval, nevyzeralo byť ťažké ho vytiahnuť. Emily položila sviečku na zem a oboma rukami pevne zovrela kameň. Začala ťahať. Bolo to ťažké, a tak sa zaprela aj nohami. Nakoniec kameň vytiahla, ale nestalo sa to, čo čakala. Myslela si, že keď ho vytiahne, tak tvrdo dopadne na zadok, no stalo sa niečo úplne iné. Namiesto toho, aby ju to odhodilo do zadu, ju to vtiahlo. Emily uvidela ako jej kúsok rukávu zožierajú zuby kolies ale nestihla reagovať a už bolo neskoro. Vtiahlo to jej prsty. Pocítila príšernú bolesť, cítila, ako jej horúca krv steká po ruke a kvapká na kolesa, počula, ako jej to drtí kosti. Vykríkla. ,,Emily!!!" Počula zhora Frederikov hlas aj cez jej krik. ,,Prosím, pomôžte mi!" Zakričala. Stroj, ako nenásytné monštrum začalo vťahovať celú jej ruku. Kričala, prosila, plakala, snažila sa vytiahnuť svoju ruku von. Nešlo to. Jej ruku to vťahovala čoraz rýchlejšie a bolesť bola čoraz neznesiteľnejšia. Zuby kolies sa zarezávali do mäsa, štiepili a drtili jej kosti. Tá príšerná agónia bola neznesiteľná. Niekde v podvedomí si uvedomovala, že už ruku mať nebude. ,,Emily!!!" Počula nieči hlas aj cez jej srdcervúci krik a nárek. Pocítila, ako ju niekto prudko trhá dozadu. Bol to Fred. Fred krv nenávidel, robilo sa mu z nej zle. Ale potreba zachrániť Emily bola silnejšia. Ťahal Emily dozadu, no nepomáhalo to. Jediné, čo Emily ucítila bolo, ako sa jej vykĺbilo rameno. Nebolelo to. Pri tom, čo práve prežívala to takmer necítila. Vlastne to bolo celkom príjemné. ,,No nič, horšie to nebude Emily. Zavri oči!" Prikázal jej Fred. Emily tušila, že to bude bolieť, a oči radšej zavrela. Fred zdvihol sekeru a zaťal jej do ruky najprv zo spodu, potom zhora. Vydala zo seba žalostný zvuk. Akoby chcela vykríknuť, no vtom sa zadržala a namiesto toho iba zavzlykala. Potom Fred udrel po kosti na Emilynej ruke. Tá sa s hlasným prasknutím roztrieštila a ozubené kolesá zošrotovali kus Emilynej ruky. Emily otvorila oči. Tá príšerná bolesť sa nedala ani slovami opísať. Pozrela sa na svoju ruku. Od lakťa dole chýbala. Bola preč. Emily ostala ticho. Ale jej vystrašený pohľad plný agónie hovoril za všetko. Videla svoju kosť, rozmliaždené mäso, žili a tepny, z ktorých striekala krv. ,,Emily, všetko je v poriadku, všetko bude v poriadku..." snažil sa ju márne upokojiť Fred. Emily vykríkla. Toto bol ten najsrdcervúcejší výkrik, ktorý sa jej za celú dobu vydral z hrdla. Emily omdlela a spadla medzi dve ozubené kolesá, ktoré jej predtým rozdrtili kus ruky. Kolesá jej presekli lebku. Fred vydel, ako jej trčí mozog. Uvedomoval si, že už je neskoro. Padol na kolená a pozoroval, ako behom minúty kolesá zošrotovali jej detské vychudnuté telíčko. Asi o minútu sa celý kolotoč zastavil. Dovnútra skočila Melánia a pán Gregory. Fred sedel na zemi s neprítomným pohľadom, z očí sa mu liali slzy a miešali sa s Emilyinou krvou, od ktorej bol celý špinavý. Strašne sa triasol. ,,Č-čo sa to tu stalo?" Povedala Melánia a celá zbledla keď uvidela všetkú tú krv. Pohľad uprela na Freda. ,,Fred si v poriadku?" Opýtala sa ho. Neodpovedal. ,,Fred, no tak, kumunikuj so mnou. Počuješ ma?" Snažila sa ho prinútiť, aby sa jej pozeral do tváre. Stále nič. Pán Gregory sa prepchal na druhú stranu. Prišlo mu na vracanie. Na zemi bolo iba mäso a krv. Nevidel nič, čo by mohlo naznačiť, že to bola Emily. ,,Čo budeme robiť?" Opýtala sa bezradne Melánia. ,,Zbavíme sa dôkazov." Odvetil pán Gregory.

TAKŽE, TOTO JE MÔJ PRVÝ HOROR. TEDA SKÔR POKUS O HOROR. :-D VIEM, ŽE TO NIKOHO NEVYSTRAŠÍ. KAŽDOPÁDNE BUDEM RADA AK MI NAPÍŠETE DO KOMENTÁROV, ČO SI O TOM MYSLÍTE. BUDEM RADA AJ ZA NEGATÍVNE KOMENTÁRE, ABY SOM VEDELA, ČO NA TOM DOMAKAŤ.