Zlý chlapec 2

5.

Chvíľu iba sedíme na posteli a objímame sa. Teda ja objímam jeho. Potrebovala som ho mať pri sebe a cítiť jeho vôňu. Možno je to smiešne, ale aj za tú chvíľu čo sme boli rozhádaní mi chýbal. 

,,Poď so mnou." Vyskočí z postele a začne si obúvať conversky. Sledujem každý jeho pohyb. 

,,Kam ideme?" 

,,Vieš kam." povie a šibalsky sa usmeje. Viem presne kam ideme. 

Po pár minútach už ruka v ruke kráčame za mesto k našej opustenej budove. Chodíme tu skoro každý deň po škole. A aj cez víkendy, ak nám do toho niečo nepríde. 

Trochu som prekonala aj strach z výšok, ale nikdy sa ho úplne nezbavím. Strach je strach, preto mi aj teraz Juraj pomáhal sadnúť si vedľa neho na strechu. 

,,Juraj, ešte som to nikdy nepovedala nahlas, ale my sa tu jedného dňa určite zabijeme." poviem s plnou vážnosťou. 

,,Hádam si nemyslíš, že by som nás nechal spadnúť." povie rozhorčene. 

Usmejem sa a pozriem sa mu do tváre. On je ku mne otočený z profilu a hľadí na čosi v diaľke. Rada sa naňho iba tak pozerám. Je zvláštne ako sme sa obaja zmenili. On z drzého darebáka na najlepšieho človeka v mojom živote a ja z bifľošky na konečne normálne dievča so spoločenským životom. 

,,Čo je?" Otočí sa zrazu na mňa a ja sa na chvíľu stratím v jeho modrých očiach. 

,,Ľúbim ťa." poviem po krátkom tichu. Jeho pery sa skrivia do úsmevu. 

,,Aj ja ťa ľúbim." povie a nežne ma pobozká až mám dojem že lietam. Pomaly sa od seba odtiahneme. On ma objíme jednou rukou a ja mu uhladím vlasy za ucho. 

,,Vieš čo povedala mama?" Usmejem sa. 

,,No tak na to som zvedavý." 

,,Povedala, teraz ju citujem ,, už sa mi začínal páčiť"." Zaškerím sa. Juraj vybuchnem smiechom. Zbožňujem jeho smiech, ten pri ktorom sa na nič nehrá a schuti sa smeje. Pridám sa ku nemu, lebo si nemôžem pomôcť. 

,,To vážne povedala? Asi som na dobrej ceste." povie a utrie si slzy, ktoré mu pri tom záchvate vyšli do očí. 

,,Už cez to asi naozaj prešla. Po tom čo sa stalo s mojím ocom - to ako nás opustil, prestala veriť všetkým mužom. Som rada, že ťa začína mať rada." Usmejem sa a zahľadím sa zamyslene do diaľky. 

,,Chýba ti?" opýta sa vážnym tónom. 

,,Asi nie. Neviem aké je to mať otca. Takže neviem." poviem úprimne. 

Nastane dlhé ticho. On sa znova zahľadí do diaľky. Ja sa mu zahľadím na rozbité obočie prelepené mojim leukoplastom. Znova sa musím usmiať.  

,,Čo sa usmievaš?" opýta sa zrazu. Tiež sa usmieva. 

,,Ja len, že nikdy by som si nepomyslela, že sa budeš kvôli mne biť. Bolo to celkom cool... a sexy." Uškrniem sa. Mimovoľne si rukou chytí rozbité obočie. 

,,Kvôli tebe by som sa pobil aj s desiatimi." Znova sa ku mne nakloní, aby ma pobozkal. 

,,Nie prosím. Už to nerob." poviem vážne. 

,,Ak mi nebudeš utekať a nedáš mi na to dôvod..." Mykne plecami. 

Obaja sa zahľadíme na krajinu pred nami, opretí jeden o druhého, vychutnávajúc si túto nádhernú chvíľu... 

...pretože všetky chvíle strávené s ním sú nádherné.

KONIEC 

Tak toto je už naozaj, ale naozaj koniec! (ale nikdy nehovorte nikdy) :D Dúfam, že Vás môj príbeh aspoň trochu zaujal :) Budem rada, ak sa vyjadríte! ;)