Zlý chlapec 2

4.

Po obede som sa rozhodla. Musím ísť za ním! Nemôžem to nechať iba tak. Chcem ho vo svojom živote. Mama má pravdu. Zmenil sa len kvôli tomu, že chcel byť so mnou. Nie je to odo mňa fér. Naprávať ho na svoj obraz a nakoniec ho pre jednu chybu odkopnúť!

Obliekla som si svetlé rifle a biele tielko. Na chodbe som si obula krikľavo žlté topánky. Vlasy som si nechala voľne rozpustené. 

,,Mami idem za Jurajom." zakričím jej do kuchyne. Iba prikývne. 

Pomalým krokom sa pohnem smerom k jeho domu. Býva o pár ulíc ďalej. Bola som tam iba párkrát. Väčšinu stráveného času s ním sme sa prechádzali a chodili k budove na konci mesta. 

Po pár minútach som zabočila na jeho ulicu. Jeho auto bolo zaparkované pred domom. Vytočila som jeho číslo. Nedvíhal. Super. Musím ísť dnu ja. 

 Nervozita vo mne stúpala. Vybehla som po chodníku a pár schodíkoch k ich vchodovým dverám. Zazvonila som na zvonček. Otvorila mi Jurajova mama, ktorej akoby z oka vypadol. 

,,Dobrý deň." Usmiala som sa na ňu milo.

,,Lucka, vitaj! Poď ďalej!" Pootvorí viacej dvere. 

Zo slušnosti vojdem do malej chodbičky. ,,Je doma Juraj?" opýtam sa. Asi nevie, že je to s nami na nože. 

,,Môžeš ísť hore. Je vo svojej izbe." povie iba. 

Vyzujem sa na chodbe a poďakujem. V kuchyni sa pozdravím Jurajovmu otcovi a vybehnem hore po schodoch na poschodie. 

Pomalým krokom sa blížim k jeho izbe. Započúvam sa. Nikoho som však nepočula. Ticho zaklopkám na dvere. Nič. 

Stlačím kľučku a pomaly ich pootvorím. Nazriem dnu. Juraja zbadám rozvaleného na posteli so slúchadlami v ušiach. 

Pomaly vojdem do vnútra a zavriem za sebou dvere. Už vie, že som tu, ale aj tak ďalej hľadí do stropu.
Dočerta. Toto je zlé. Veľmi zlé. Toto si totálne pohnojila Lucinka. Teraz trp. 

Chvíľu neviem čo mám robiť. Úplne ignoroval, že tam stojím. Do tváre sa mi dvíhala červeň. A oči mi zvlhli od sĺz. Lepšie by som sa cítila, keby mi vynadal. Alebo hocičo. 

Pomaly som sa pohla k nemu. Nevenoval mi ani pohľad. Teraz som už počula hučanie hudby zo slúchadiel. 

Sadla som si na posteľ. Čelom som sa oprela o to jeho a oboma rukami som mu vytiahla slúchadlá z uší. Vypol hudbu a nastalo ticho. Ja som sa ani nepohla. Na svojich perách som cítila jeho pravidelný dych. 

,,Prosím povedz niečo... Hocičo." zašepkám. 

,,Čakám, že začneš prvá." povie nakoniec a mne trochu odľahne.

 Pomaly sa od neho odtiahnem, aby som mu mohla hľadieť do očí. On sa posadí na posteli. Všimnem si, že má na sebe vzorkovanú košeľu s vyhnutými rukávmi a čierne nohavice. Chodidlá mal bosé.

Pozriem sa mu do očí kde sa snažím nájsť tie správne slová. ,,Odpusť mi, že som ťa včera tak odbila. Bola som nahnevaná a..." zháčim sa. Toto ide ako z chlpatej deky. ,,Nechcem, aby si si myslel, že ti neverím a že prehnane žiarlim." Sťažka prehltnem. Spýtavo zdvihne  jedno obočie. 

Asi mám pokračovať. ,,Stále mám však dojem, že ťa stratím. Pretože nerozumiem prečo by chlapec ako si ty, chcel niekoho ako som ja." Vtedy sa zaseknem. Preto sa radšej pozriem na svoje ruky. 

On sa začne ticho smiať. Prudko zdvihnem hlavu a neveriacky sa naňho pozriem. Juraj si však so smiechom zakrýva rukami tvár. 

Vyvedená z miery zažmurkám pod návalom hanby a poníženia. Čo také vtipné som povedala? Zatnem zuby a otočím sa mu na posteli chrbtom. Popravde neviem či mám ostať alebo odísť. Preto len zazerám na dvere, ktorými som prišla. 

S premáhaním smiechu sa posadí vedľa mňa. Čelom sa oprie o moje sluchy a ja som rada, že mi nevidí do tváre. 

,,Z akého dôvodu si môžeš myslieť toto?" Znova sa ticho zasmeje. 

Neodpoviem.

,,Pozri sa prosím na mňa." povie zrazu. 

Párkrát sa nadýchnem a dúfam, že červeň z mojej tváre úplne odišla.  Otočím sa tvárou k nemu.

Znova vyprskne smiechom. Takže nie. Zatvorím oči. ,,Juraj, ja sa vážne snažím..." 

,,Prepáč.. prepáč, ale keď ty sa tváriš tak... prepáč. Nie toto som chcel." Už sa upokojí. ,,Povedz mi, prečo máš, hm... dojem, že ma stratíš?" Znova premáhal smiech. 

,,Veď sa pozri na seba. Vieš koľko báb po tebe ide? Môžeš si vyberať. Nerozumiem prečo práve ja..." Rozhodím rukami. 

,,Ja som si už ale vybral. Vážne som až taký sexy?" Vyškerí sa. Prečo všetko musí zľahčovať? Doteraz sa hral na urazeného. Neznášam ho keď sa správa takto. 

,,Veď sa na mňa pozri." Rozhodí rukami. ,,Keby som s tebou nezačal chodiť. Pravdepodobne by som momentálne ani nebol doma. Stále by som bol na nože s rodičmi a mal by som pocit, že tu nepatrím. Stále by som sa pokúšal vrátiť sa späť domov, odkiaľ sme sa presťahovali." odmlčí sa a oblizne si pery. ,,Chcem tým povedať, že to, že som začal s tebou chodiť mi pomohlo cítiť sa tu ako doma. A som rád, že sa tu konečne cítim ako doma. Všetko je konečne v normále. Tak ako má byť. Všetko dobré čo sa mi od septembra deje je len a len tvoja zásluha." 

Ešte nikdy som ho nepočula hovoriť takto vážne. A vlastne celkovo som ho nepočula vypustiť z úst takéto slová. Stratila som reč a v očiach ma znova začali štípať slzy. Len sa teraz nerozplač. Len sa nerozplač. 

,,Ja som hrozná." poviem zrazu. Objímem ho okolo krku. ,,Prepáč mi, že som sa správala ako idiot. Som hlúpa." 

,,Lucka, prestaň. Si moja najkrajšia a najmúdrejšia žena. Z časti to bola aj moja vina. Uznávam. Sľubujem, že sa okolo tej kravy ani nemihnem." povie mi do vlasov. A znova sa začne ticho smiať. 

,,Čo ti je zase smiešne?" opýtam sa namrzene. 

,,Ja neviem." povie napokon. ,,Som iba rád, že si si uznala chybu." podpichne ma. 

,,Uznávam." poviem nakoniec.