2. Karamelové prekvapenia

5.2K 312 4
                                    

Cesta mi ubehla rýchlo. Teším sa na nových ľudí, nové prostredie. V New Yorku je pekne, ale po dvoch týždňoch to už chcelo zmenu. Španielsko ma nikdy neomrzí. Na to, že som tu strávila polovicu života, je celkom divné, že som nikdy nenavštívila Barcelonu.

Na letisku na nás čakali autá. Ja som dostala Mercedes. Môj vysnívaný mercedes! Myslím, že už chápem prečo sme vyplňovali tie dotazníky. Dostali sme aj vlastné byty. Bude aj ten podľa mojich predstáv? Dostanem aj psa? Odkiaľ na to zobrali toľko prachov? S kým pre Boha budeme spolupracovať? Otázok som mala plnú hlavu, ale nikto mi na ne nevedel odpovedať. Tak sme sa teda podľa GPS na našich nových autíčkach vydali do pridelených bytov. Moja elektronická priateľka ma zaviedla pri veľký vysvietený hotel. Mal asi tak 5 poschodí a už na prvý pohľad pôsobil luxusne. Z obrovského parkoviska som sa vydláždenou cestou dostala dovnútra, vybavila sa na recepcii a vybrala sa plná očakávania do môjho domova na niekoľko mesiacov. Na schody som bola príliš unavená, tak som zvolila výťah. Už tam som sa cítila útulne. Ako doma... Zastavila som na štvrtom poschodí, chodba bola zladená do príjemných farieb - hnedej a červeno-oranžovej. Našla som moje dvere s číslom 421 a vstúpila som. No WoW! Nádherný apartmán - malá chodbička spojená s predsieňou. Moderný nábytok zladený do tmavých farieb. Z predsiene viedli dvoje dvere. Tými napravo som sa dostala do kúpeľne. Toto je na 7*! Hnedo-biele kachličky a biele doplnky. Ľavé ma zaviedli do doslova Ríše Snov. Teda aby som bola presná, do presvetlenej obývačky spojenej s tmavo sivou kuchyňou. Prekrásne zariadené bývanie. Odtiaľ som sa dostala do mojej spálne. Ak sa to teda dá nazvať spálňou. To bol priamo raj! V tejto miestnosti chcem umrieť. Španieli majú dokonalý vkus. Ihneď som volala Rosy a Anabelle. Majú podobné apartmány ako ja, avšak neviem prečo nás nespojili. Zrazu som už nepociťovala únavu, tak som sa rozhodla prečesať ulice Barcelony.

Cestou som stretla množstvo ľudí. Usmievali sa, boli šťastní. Ale mne akosi bolo.. nijako. Nechcelo sa mi smiať, ani plakať, proste iba chodiť. Keď tu zrazu STARBUCKS! Rozsvietili sa mi oči ako malému dieťaťu, keď vidí hračky. Vtrhla som dnu a objednala si horúcu čokoládu. Spokojná s hrnčekom v ruke otváram dvere, keď niekto na mňa zavolá: ''Haló, pani, zabudli ste si kľúče od auta.'' Neznášam keď mi ľudia vykajú. To vyzerám tak staro? Veď mám 17. Ani sa veľmi výrazne nemaľujem. Vrátim sa po ne a odchádzam z kaviarne. Dvere mi podržal neskutočne pekný chlapec s hnedými očami a čiernymi vlasmi. Pre Boha živého! Ten je tak cute. Počkať! Veď to je ten, ktorého sme si pozerali na letisku. Za toto gestíčko som mu venovala žiarivý úsmev: ''Gracias''

Naše stretnutie nertvalo dlho, ale vedela som, že sa nevidíme naposledy. On to ale nemohol nechať na osud a dobehol ma. Hlbokým hlasom mi povedal: ''A..ahoj.. ja.. ehm... chcel som iba žee..či by si nešla..'' pozrel na môj hrnček s horúcou čokoládou, ''na kávu už asi nie..'' a zaškeril sa. ''Nepijem kávu. Je to čokoláda.'' Vykúzlila som na tvári úsmev spokojnosti. ''Nepiješ kávu?'' Prikývla som. ''A pila si to niekedy?'' Zamyslela som sa.. '' Vlastne ani nie, nikdy ma to nelákalo. '' zazubila som sa ''Ja si radšej dám takúto kalorickú bombu.'' Zasmial sa a pozval ma na ochutnávku jeho obľúbenej kávy. Vrátili sme sa do Starbucksu a objednali karamelizované Honey Latte. Chutilo božsky. Už viem, čo si dám nabudúce. Vypili sme toho celkom veľa, niekoľkokrát sme si objednali znovu. Dnes asi nezaspím. Rozprávali sme sa snáď o všetkom. Bol to pre mňa vlastne cudzí človek, ale cítila som sa ako keby som stretla starého kamaráta. Na záver sme si vymenili čísla a ja som úplne zabudla, že nejaký Michael niekedy existoval. Abraham ma vytrhol z mojej mienky o mužskej rase. Netuším, čím sa mu to podarilo, no akosi som nadobudla pocit, že nie každý chlap musí byť odporná sviňa, ktorá vie len namotať a odkopnúť. Možno sa mýlim, však ho poznám iba pár hodín, ale cítim k nemu zvláštne puto, ktoré sa medzi nami za tú chvíľu vytvorilo. Nemyslím, že niečo spolu budeme mať, ale rozhodne naňho tak ľahko nezabudnem. Usmiala som sa sama pre seba a spomínala na dnešné udalosti. Prvý deň v Barcelone a už sa toho toľko odohralo.

Bolo asi 23:30, keď som sa vrátila domov. Pred spaním som si ešte urobila wellness. Zajtra sa máme stretnúť s tými tanečníkmi.

Bojím sa... Veľmi...

Dangerous DancerWhere stories live. Discover now