Bolo skoro ráno, ale ja som sa zobudila lebo niečo so mnou nebolo v poriadku ale nevedela som prísť na to že čo. Vstala som že si zoberem sluchadlá a pustím si hudbu kým ostatní ešte spia. Dala som si ich do uši a vypeckovala som hudbu ako som to mala vo zvyku, ale zrazu mi to doplo. Rýchlo som si vytiahlá slúchadla a začala som si luskať pri ľavom uchu ale akosi zle som to počula. ,,Nie, nie, to nemôže byť pravda! Určite mi len zaľahlo v uchu," pomyslela som si. Začala som si zapchávať nos, pregĺgať všeličo ale nič nepomáhalo. Vyšla som z izby. Mama už bola v kuchyni tak som jej povedala že moje ucho je nejaké divné.
,,Kedy si to zistila?" spýtala sa ma.
,,Pred chvíľou keď som chcela počuvať hudbu ale nejak som ju zle počula,"odvetila som jej
,,Dobre ak ti to do zajtra neprejde ideme k ušnému," rozhodla mama.
,,Nie, len to nie, prosím" bolo mi do plaču. Bolo už asi osem hodín tak som brnkla Dylanovi či sa ide prejsť ale nejak to nedvíhal. Ani sa nečudujem.
O deň neskôr
,,Kurnik! Nie! Ono to neprešlo" pomyslela som si ráno keď som sa zobudila. A vtom mi došlo že dnes som mala ísť s Dylanom na korčule. ,,Bože, prečo musím všetko rušiť tak som sa na dnešok tešila," mama však bola neoblomná a zobrala ju k doktorovi.
Najskôr mi urobil sluchové testy a potom začal:
,,No toto sa mi nepozdáva. Vedela by si aspoň nejaké príčiny prečo nepočuješ?" spýtal sa ma ale mňa nič nenapadalo.
,,Nie neviem, teda aspoň ma nič nenapadá,"
,,Robíš nejaký šport?" stále sa ma vypytoval
,,Áno, hrám basketbal," už ma tie jeho otázky začali nudiť.
,,Fajn, navrhujem infúzie dva týždne v kuse, áno ja viem asi to bude teraz pre teba ťažké ale s basketbalom musíš stopnúť aspiň na tie dva týždne" povedal, a ja som sa cítila ako keby mi strelil facku.
,,Čože!?" vyhŕkla som.
,,Začneš už dnes" rozhodol a predo mnou sa zrútil celý svet.
,,Toto nemyslí vážne" pomyslela som si. ,,Určite to bude nejaký vtip" ale nebol. A to o týždeň a pol sme mali odchádzať na sústredenie. Už mi bolo jasné že nejdem. Bolo mi úplne nahovno. Keď mi infúzia dotiekla, čo trvalo tak hodinu a pol, ma poslali domov. Aspoň že tak. Ihneď som volala Lucy a tá sa skoro rozplakala.
,,Hneď som u teba," povedala a o päť minút už zvonila. Všetko som jej vyrozprávala a potom keď odišla domov som zavolala Dylanovi a šli sme sa prejsť.
,,Počkať to akože myslíš vážne?" pozrel naňa s tými jeho tmavohnedými očami a ja som len so slzami v očiach prikývla. Keď si to všimol objal ma a ja som sa rozrevala už úplne. ,,Nebój to bude v pohode" povedal chlácholivo.
,, Nie, už nič nebude v pohode!" vykríkla som a odtiahla som sa.
,, Prepáč," povedal a dal mi pusu plú lásky a ja som nemohla odolať...
