Noc na chate

Traja kamaráti, Juraj, Martin a Lukáš sa dohodli, že si na oslavu dušičiek prenajmú chatu. Pôvodne chceli ísť do rodičovského domu k ich kamarátovi Michalovi, no ten nakoniec zrušil, čo sľúbil. Cestovali vlakom až na stredné Slovensko, kam si niesli spoločenské hry a veci na prespanie. Už sa stmievalo, keď sa blížili ku vchodu. Začuli tiché plíživé zvuky.

Juraj, najväčší bojko, sa prudko zvrtol. „Čo to bolo?!"

Lukáš sa mu začal smiať. Najmúdrejší Martin ho upokojil, hoci tiež sa mu zazdalo, že sa blízko nich niečo ozvalo. A ozvalo sa to znovu. „Znie to, akoby niekto za sebou ťahal nejaký kov," okomentoval to Martin. Nič však nevideli a bolo jasné, že v ich okolí nemôže byť nikto. Vošli dnu. V strede veľkej haly panovali mohutné staré schody vedúce na poschodie. Napravo od nich boli veľké drevené dvere a naľavo len oblúk, vchod do kuchyne a obývačky.

Zložili sa dole. Otvorili balíček chrumiek, zapli telku a chvíľu len pozerali a oddychovali po dlhej ceste.

Pozerali televíziu, až sa z ničoho nič televízia vypla. Všetko okolo nich sa vyplo. Zľakli sa. „Prečo vypadol prúd? Veď nie je búrka," šomral Juraj. „Neviem. Ale veď to nevadí. Počkáme, kým naskočí," konštatoval Lukáš viac-menej pre seba. „Hej, dobre, že sme si vzali baterky. Môžeme si dať slepú babu," dodal ironicky.

Chvíľu boli po tme, potom sa zjavili tri svetelné kruhy. Jeden však okamžite zablikal a zhasol. „Okej, čo teraz?" spýtal sa Juraj skleslo búchajúc do baterky.

Hneď ako dopovedal, znovu to začuli. Ako by niekto hrkal reťazami. A tentoraz bol zvuk oveľa silnejší.

„Tam je svietnik," Martin posvietil na policu za Jurajovou hlavou a vybral z vrecka zapaľovač."

„Poďme hore!" zavelil statočný Lukáš a už sa aj driapal po schodoch.

Na poschodí boli dve chodby, doprava a doľava. Lukáš si vybral tú pravú, no kým vykročil, počkal svojich kamarátov. V momente, keď ho dobehli ich prekvapil neuveriteľne vysoký tón. Strach sa im v tele rozrastal a dlhými tmavými prstami zvieral všetky ich vnútornosti. Znelo to ako krik ženy. Vychádzal z ľavých dverí. Otočili sa a zakrádali sa k nim. Nesmelo ich otvorili a svetlá namierili do stredu miestnosti. Z toho, čo tam uvideli, sa im na chvíľu zastavil dych. Na stoličke v strede prašivého koberca bola priviazaná kostra a bezvládnym prstom ukazovala na nich. Smeroval k nim, nech sa pohli kamkoľvek. Z kriku ostala už len ozvena, odrážala sa medzi stenami miestnosti, v ktorej okrem stoličky a koberca bolo len pár pavučín. Nikto ich nevaroval, nech nechodia na horné poschodie.

Dlhú chvíľu od výjavu pred sebou nevedeli odtrhnúť zrak. Martin precitol prvý a povedal skoro šeptom: „Mali by sme ísť..."

Nedovážili sa ku kostre otočiť chrbtom. Vycúvali z miestnosti a potichu zatvorili dvere.

„Čo tie druhé dvere? " Lukáš, ktorý mal rád adrenalín, vykročil k masívnym dverám napravo.

Boli však priťažké. Dvere povolili, až keď sa zapreli všetci. Vyvalila sa na nich čudná hustá para, cez ktorú vôbec nebolo vidno. Vkročili do miestnosti a chrbty im posiali zimomriavky. Bolo tam chladnejšie ako na chodbe. Kráčali ďalej. Tlkot ich sŕdc sa im ozýval v tele ako zvon. Vo vlasoch zacítili vietor. Hmla tu bola redšia a prenikalo cez ňu pouličné osvetlenie. Kráčali stále vpred, keď zrazu pod sebou prestali cítiť podlahu. Stena zmizla a oni padali...

V húští pod oknom sa ostatní dvaja nehýbali, no Juraja niečo neustále udieralo do tváre. Kostra z prázdnej miestnosti prišla za ním a teraz ho mláti!

Prudko otvoril oči a zazrel nad sebou Lukáša a Martina ako ho fackujú a očividne si to nesmierne užívajú.

„Hej, prestaňte, čo to robíte?" spýtal sa nechápavo. „Nespiii!" uškŕňal sa Lukáš. „Vôbec sme ťa nevedeli zobudiť."

Juraj si šiel pretrel oči, no zastavil ho náhly výpadok prúdu. Krátke prekvapené ticho Juraj prerušil svojim zhíknutím: „Počúvajte ma chlapci, neuveríte, čo sa mi snívalo...!"

Po napínavom rozprávaní sa Lukáš neudržal, schmatol svoju baterku a bežal hore schodmi. Ozaj tu bolo dvoje dverí a keď otvoril tie ľavé...