Why Pier Rosemarie • H.S.

Chapter II.

Chlapec sa snažil štípnuť si do ruky, aby sa zobudil z toho zlého sna. Po chvíli ale pochopil, že je to krutá skutočnosť.

Žiadna mama, otec, sestry a jeho milovaná Rosemarie. No najhoršie bolo to, že Rose bola len dlhý sen.

"Kde je?" Kučeravý chlapec si zaboril hlavu do dlaní a naďalej vzlykal.

"Vaša Rosemarie bola len vý-" Doktor nestihol odpovedať, pretože uplakaný Harry ho vyrušil.

"Nie ju. Myslím sestru. K-ktorá prežila?" Chlapec si vživote nemyslel, že by túto vetu niekedy povedal.
"Mal som t-tri." Dokončil.

"S tým ti ja nepomôžem. Ku večeru príde úradníčka z domova a tá ti všetko dopodrobna vysvetlí." Usmial sa.

Harry letmo prikývol a pýtal sa ďalej. Mal toľko otázok na ktorých niet žiadnej rozumnej odpovedi.

"Ako dlho tu ešte budem?" Ozval sa stále vzlykajúci chlapec.

"Uvidíme, tvoj stav sa zlepšuje. Dúfajme, že to bude tak aj naďalej."

~o mesiac neskôr~
22. Október 2015, Holmes Chapel

"Harry poď." Útleho chlapca sediaceho na posteli oslovil doktor.

Dosť si sadli. Doktorko-ako ho volal Harry- bol jediným človekom, ktorý mu pobyt v pomaly už zchátranej Chapelskej (to som fakt napísala? :D) nemocnici spríjemnil.

Harry si zobral svoje veci v malom čiernom ruksaku, ktorý si prehodil cez jedno rameno a aj napriek bolestiam sa bez problémov postavil z vŕzgajúcej postele. (Moja nejdlhšia veta :D)

Pomalým krokom prešiel ku Dylanovy (doktor) a vykročil do bielych uličiek nemocnice.

Posledný krat sa rozlúčil s jeho jediným priateľom a vyšiel z miesta, kde bol celé dva mesiace.

Chlapcove kroky hneď mierili do detského domova.
Šiel si po svoju malú sestru.

Prežila Jacqline. Jeho veľká bojovnica.
Spomenul si na rodinu. Pri spomienke na nich sa len pousmial. Aj keď to neboli rodičia roka, veľmi mu chýbali.
Dokonca aj večne mrzutá Therese. Dnes by mala presne 16 rokov.

Harry stál pred detským domovom a pripravoval sa na stretnutie.
Po dvoch mesiacoch konečne uvidí malé 6 ročné dievčatko.

Pár sĺz sa mu spustilo oka, no rýchlo ich zotrel a potiahol kľúčkou mohutných dverí.

Hneď ho ovanula nepríjemná vôňa spáleného mäsa. Prišlo mu strašné, že jeho sestra tu musela tak dlho trpieť.

Prešiel dlhou chodbou vedúcou do jedálne, kde by mala byť jeho Jacqline.
Bál sa, že mu bude vyčítať neskorý príchod.
No premohol sa a vošiel do miestnosti osvetlenou iba pár oknami pozdĺž vyblednutej žltej steny.

Očami hľadal malú útlu postavičku svojej sestry. Hneď ako ho zbadala, vyskočila zo stoličky a bežala za ním.
Za svojim veľkým bratom.

Skočila mu do náruče a poriadne ho objala. Chlapec ovinul ruky okolo jej malého telíčka a zodvihol ju do vzduchu, kde urobil pár otočiek.

"Prišiel si." Zavzlykala Jacqline.

"A už nikdy ťa neopustím. Sľubujem." Šepol a zaboril jej hlavu do kučravých vláskov.

"Zober si veci, odchádzame." Harry položil sestru naspäť na chladnú zem a chytil ju za malú rúčku.

_______________
Votes&Comments♡
By_no_worries_