"Rose Alison Twells, povedz nám ako sa cítiš."
Cíti sa strašne pretože trpí. Bolí ju pomyslenie už len na to že všetko stratila. Stratila svoju slobodnú vôľu. Je blázon? Možno áno, ale zatiaľ len malý blázon.
Ale mohla veriť týmto ľuďom? Mohla veriť tieto žene? Pozrela sa na ňu a prezerala som si ju. Mala dlhé blond vlasy stiahnuté do drdolu. Nejaké vlasy jej trošku trčali ale vyzerala aj tak dobre. Mala nechty upravené čiže o peniaze nemala núdzu. Ale čo Rose? Mala po ramena hnedé vlasy a silno zelené oči. Vyzerala ako mačka. Keď bola malá rodičia ju volali "mačiatko". Mala to rada, ale teraz? Čas sa mení. Nosí tepláky a dlhé svetre, cíti sa tak neviditeľná. A to teraz potrebuje.
"Cítim sa... fajn."
Fajn bola vždy len zástierka. Cítila sa sama a ako to začalo? Uniesli ju. Pred 3 rokmi ju spred školy uniesli. Stiahli ju do dodávky a zaviazali oči. Boli to hodinové muky. Bolelo ju celé telo, pretože sa nemohla ani pohnúť. Zaviazali ju tak pevne. Bolesť. To je jediné načo si pamätá.
Zaobchádzali so ňou ako s hračkou. Každý deň jej robili veci o ktoré nestála. Bili ju a mučili. Chrbát je samá jazva, samá spomienka. Týrali ju fyzicky aj psychicky a to je čo vravieť.
Bola tam 2 roky. Nieje možné aby to prežila, ale nechali ju žiť. Veď ju brali ako hračku. Starali sa o ňu, keď im bolo najhoršie bola som tu ja. Ich potešenie.
"Vieš že mne nemusíš klamať Rose, všetci ťa počúvame." Nenávidela podporné skupiny. Všetci si tu vykladáme starosti a myslíme si že nám bude fajn, ale tak to nefunguje. S bolesťou sa musíme vysporiadať sami.
"Cítim sa fajn." Nič viac nič menej. Nechcem sa jej rozprávať o bolesti, nechcela sa rozprávať o trápeniach.
Cesta domov bola pre ňu otrasná. Vedela, že jej už nich nehrozí, ale aj tak sa bála. Bála sa, že si ju nájdu a znova sa stane niečo tak strašne ako vtedy.
Krásna 4 ročná Katherine. Narodená dňa, kedy ma uniesli, narodená v roku, kedy som pocítila konečne šťastie. Lásku alebo to bolo len pobláznenie.
Mason Jacob Kays. Chalan ktorý sa z nuly stál populárnym chalanom. Ich šťastie sa začalo prázdninami a skončilo jej únosom.
12.11.2013 mala smiešnych 15 rokov. Panebože, len 15. Bola len dieťa ktoré sa prvý krát zaľúbilo. Pre ňu to bol fakt nezabudnuteľný pocit. Vidieť niekoho tak krásneho jej robilo dobre na srdci, ale čo to aj ten chalan pociťoval? Pociťoval. Tak veľmi mal rád Rose. Boli to kamaráti ktorý bez ich vzájomného úsmevu sa nesmiali.
Ale teraz? Mason sa na Rose nepozrie tak ako ani Rose. Odcudzili sa navzájom a to ich zabíjalo. Zabíjalo navzájom.
Keď Rose po svojom únose sedela v škole, nerozmýšľala nad ničím iba nad peklom ktorým si prechádzala. Bála sa sveta, bála sa čo bude ďalej keď dokončí Strednú. Školu čo jej zničila život.
Keď odchádzala z hodiny, vždy odchádzala posledná. Cítila sa tak viac spokojná. Keby odchádzala s nimi musela by nadviazať kontakt a to nemala rada. Odvtedy čo sa vrátila sa na ňu každý pozerá s ľútosťou. To čo prežila bezbranná Rose bolo nespravodlivé.
Ale teraz sa v triede zdržal aj Mason. Chalan ktorý sa za posledné 2 roky, čo bola preč preč stihol vyšplhať hore na vrchol. Bol obľúbený a pekný, ale Rose ho mala v paži. Nechcela sa s ním baviť, ale keby len vedela že Mason o ňu stojí. Že stojí o jej pozornosť. Keď odchádzala, Mason za ňou dobehol. Ozval sa k nej a to ju vykoľajilo ešte viac.
"Nemám rada týchto ľudí." povedala Rose. Určite ich nemala veď sa k nej správali tak, ako keby bola dobytok.
"Tak skus mať rada mňa." povedal Mason Jacob a priblížil sa k nej. Spolužiaci ho teraz vôbec netrápili. Trápila ho jedine Rose. Rose Alison Twells. "Nebráň sa mi. Viem čím si si prešla, Rose." nikto nevedel ako sa Rose cíti. Nikto nevie čím si prešla a čo urobila aby sa vrátila. Zabila. Zabila človeka a to ju prenasledovalo do dnes. Do dnes žije v strachu.
