Black Game

2

Zvyšok dňa prebiehal dosť nudne. Jednak som bola stále mimo z toho chalana a z toho čo sa stalo na chodbe a vôbec sa mi nechcelo chodiť do školy. Predsa len komu by sa chcelo? Jediné čo bolo na škole príjemné, že som tu mala Ari. Do konca vyučovania sme mali už iba dve hodiny. S Ari sme ako obvykle išlina obed, ktorý nebol nič moc, ale aspoň sme sa trochu najedli. 

Vošli sme do jedálne a moje oči padli len na jednu osobu. Na Neho. S Ari sme stli v rade a on bol na opačnom konci. Našťastie sa sem nedíval čo bolo fajn. Jediné čo som potrebovala je aby zase spravil niečo ako predtým. Bol čudný. A dosť. 

,,Vidíš toho chalana?" prehovorila som po chvíli na Ari 

,,Myslíš toho vzadu?"  radšej sa opýtala 

,,Áno. Dnes keď som išla z riaditeľne zastavil ma na chodbe. Správal sa čudno. Vlastne on je celý čudný." povedala som jej 

,,Podľa mňa je krásny. Čo sa ti na ňom nepáči?" pozrela na mňa 

,,Všetko. Nikdy by som s ním nič nechcela mať a radšej sa o ňom už nebavme." odpovedala som jej a postúpili sme v rade o pár miest 

Akonáhle sme dojedli obed a išli preč z jedálne, všimla som si, že tam už nestojí. Ani som nezaregistrovala kedy odišiel no úprimne bolo mi to jedno. S Ari sme sa posledné dve hodiny len rozprávali a učiteľov nepočúvali. Po škole sme ako obvykle išli do reštaurácie ktorá bola pár minút odtiaľto. Obe sme si dali zmrzlinový pohár na ktorom sme si skvele pochutnali. Skôr ako sme sa vybrali domov, išla som ešte na wc a Ari zatiaľ zaplatila. 

,,Koho to tu máme." ozvalo sa za mňou keď som vyšla z Wc 

Keď som sa otočila videla som ako predo mnou stojí on. ,,Zase ty?" pozrela som naň ho 

,,Prekvapená?" spravil pár krokov ku mne 

,,Prepáč, ale musím už ísť." ignorovala som jeho otázku

Čakala som, že ma opäť potiahne späť no tento krát nič nespravil čo bolo fajn. Keď som prišla k Ari snažila som sa vypadať normálne čo sa mi aj podarilo. Nemala som chuť sa o ňom baviť. Ari ho očividne žrala a využila by prvú príležitosť keby je s ním. Ale mne sa priam hnusý. 

,,Ideme?" opýtala som sa jej 

,,Jasné." Ari súhlasila a vyšli sme z reštaurácie

,,Hodím ťa domov?" opýtala sa Ari priparkovisku 

,,Nie ďakujem. Radšej sa prejdem." odpovedala som jej 

S Ari som sa teda rozlúčila a dala som si slúchatka. Pustila som si pesníčky a pomaly som sa vybrala domov. Cesta domov trvala asi 20 minút. Nevedela som si pomôcť ale celý čas som myslela na to čo Ari hovorila vjedálni a nato, že som ho opäť stretla. ,,Prečo ho musím stretávať práve ja?" pýtala som sa sama seba v hlave. 

,,Podľa mňa je krásny." opakovala som si jej slová 

Nechápala som čo sa jej na ňom páčilo. Bol vysoký asi 180 cm, mal tmavé vlasy a hned oči. Obliekal sa.. No čudne. Mal čierne obtiahnuté rifle, topánky ktoré nemal ani zaviazané a tričko mal neupravené. Vypadal hrozne. Jediné čo bolo na ňom dokonalé boli jeho vlasy, ktoré mal dokonalé upravené. 

,,Nikdy by som s ním nič nechcela mať." zopakovala som si svoju vetu 

Keď zom pozrela na hodiny bolo 15:30 a ja som sa knečne blížila k domu. Auto bolo pred domov, takže otec bol pravdepodobne doma. Bolo mi to čudné no neriešila som to. 

Vošla som do domu a išla som rovno do izby. Nemala som náladu na otca, no ten ma aj tak zastavil na schodoch.

,,Ally môžeš nachvíľu?" 

,,O čo ide?" pozrela som naň ho 

,,Príde sem pár ludí a chcem aby si počas ich návštevy bola zavretá v izbe. Jasné." 

Len som prekrútila oči a išla som do izby. Nechápala som prečo sa otec tak ku mne správal. Neni som už predsa  malé dieťa. Mohol mi povedať pravdu, alebo aspoň kto príde no odkedy mama umrela nehovorí mi nič a skoro vôbec nie je doma. 

Tašku som hodila do kúta a prezliekla som sa. Keď som si chcela spraviť úlohy do školy, počula som nejaké hlasy z dola. Pravdepodobne už prišli. Ignorovala som ich a išla som nakoniec na twitter. Bolo tam mnoho nových vecí. Ešte som sa prihlásila na facebook a pozrela upozornenia aprávy na ktoré som neodpisovala. Bola som až príliž zvedavá na to, kto je dole z otcom. Neudržala som sa a notebook som zaklapla. Položila som ho nanočný stolík a opatrne som prešla ku dverám, ktoré som pomaly otvorila. Prešla som ku schodom odkial som mala perfektný výhľad na všetkých. Nikto taký tam nebol a chcela som sa vrátiť keď som zbadala jednu osobu. 

,,Čo do čerta tu robí on?" potichu som sa opýtala 

,,Takže ako viete všetko sa skomplikovalo a ja nemôžem dopustiť aby sa niečo stalo Ally. Austin budeš na ňu dávať pozor, ale ak sa čo i len k nej priblížiš alebo sa jej niečo stane zabijem ťa!" počula som ako otec hovoril 

,,O čo sakra ide? A čo s tým mám ja?" v hlase som sa pýtala sama seba 

Nervalo dlho a všetci začali pomaly odchádzať. Chvíľu som ešte počkala, kým som zišla dole za otcom. 

,,O čom ste sa bavili?" 

,,To ťa nemusí zaujímať." nezaujímavo odpovedal 

,,Ale musí,keďže ste sa bavili o mne." pozerala som naň ho 

Vtedy otec stuhol a otočil sa na mňa ,,Ako o tom vieš?" 

,,Počula som ťa. Čo s tým mám ja a prečo zrovna on musí dávať na mňa pozor? Nie som dieťa, otec!" rukami som hodila do vzduchu 

,,Odkiaľ ho poznáš? Povedal som ti aby si ostala v izbe. To bolo naposledy čo si toto spravila!" otec zvýšil hlas 

,,Nie! Už nie som malá, budem mať 18 a vyprosím si aby si niekomu povedal aby dával na mňa pozor." 

Otec nič nepovedal len prišiel ku mne a dal mi facku. Cítila som ako jeho ruka pristála na mojom líci a ja som sa neudržala a rozplakala som sa. Nič som nepovedala,len som sa rozbehla do svojej izby kde som sa zamkla. Počula som ako otec na mňa kričí no nechcela som sa s ním rozprávať. 

,,Nenávidím ho!" opakovala som si a rukou som si prešla po líci 

Hodila som sa na posteľ a začala som plakať. Chcela som zomrieť. Alebo aspoň žiť iný život, no nedalo sa. Vždy som mala smolu, no nikdy by som nepovedala, že vlastný otec ma udrie. 

Asi po hodine ležania a plakania na posteli som sa vybrala do sprchy. Strávila som v nej asi 15 minút, kým som vyšla. Ľahla som si do postele a zapla som notebook. Čakala som kým sa zapne, keď som si všimla, že bolo len pol9 večer. 

,,Ahoj Ally, ideš na tú oslavu k Fredovi?" Ari mi písala hneď ako som sa prihlásila

,,Kedy a okolkej?" odpísala som jej aj keď som vedela, že tam nepôjdem

,,Zajtra o 22hod. Dúfam, že pôjdeš." 

,,Pravdepodobne nie. Prepáč." 

,,Prečo? Musíš ísť." 

,,Porozmýšľam nad tým." odpísala som jej a vzpla som notebook.