Kickboxer/ka

5. časť

,,Keď tu tak dlho zostaneš, povieš mi aspoň od čoho máš toto?" začne a natiahne sa k môjmu obočiu.

,,To nič nie je." usmejem sa.

,,Aj tak, čo sa stalo?"

,,Vieš ako sme mali naposledy spolu tréning?" Kývne, že vie a zdvihne jedno obočie.

,,Tak vtedy bola pri zrkadla mokrá dlážka. Keď som pozerala aké krásne modriny od teba mám, nevšimla som si to a šmykla som sa. Som nemehlo. Natĺkla som si hlavu o lavičku a zakusla do pery. Vidíš?" Ukázala som aj na svoju peru. Vlastne je to sčasti pravda. Hlavu som si o lavičku buchla, dlážka bola mokrá. Len nie som až také nemehlo. To našťastie Kuba netrápilo. Začal sa smiať.

,,Čo je smiešne?" Vybuchol ešte viac.

,,Jakub?" Márne som sa snažila upútať jeho pozornosť.

Počkala som kým sa dosmeje a potom sa spýtala znovu.

,,Čo bolo také strašne smiešne?" Vytrel si slzy z očí a spustil.

,,Vieš, keď sestrička vyšla na chodbu potom, ako ti pomohla osprchovať sa, chvíľu sme sa rozprávali. Bála sa či ťa niekto nenapadol, lebo videla, že máš po celom tele modriny. Že ťa mohol aj udrieť, pretože máš rozrazené obočie a peru, a že si sa asi aj bránila, lebo máš odraté hánky. Toho som sa aj s Aďom bál už skôr. Keď to napadlo aj niekoho ďalšieho musel som sa uistiť, že si ok. A keď si mi hovorila o tom koľko nebudeš môcť trénovať, myslel som, že mi ideš s plačom povedať, že ťa niekto napadol alebo čo. Bál som sa... " roztrasene sa nadýchol a pokračoval akoby sa bál, že keď prestane už to nedokončí.                                                                ,,Potom si mi konečne povedala, že si len nemehlo, čo sa šmykne na mokrej dlážke. A že modriny máš odomňa z tréningu. Jasné, cvaklo mi, že si naposledy nemala rukavice. Ale skôr nie. Takže vtipné bolo to, že som si fakt myslel, že by teba mohol niekto napadnúť bez toho, aby teraz ležal tiež tu." Vtipne zakončil svoj monológ. Videla som ako mu cuká kútikom úst a spolu sme vybuchli do smiechu.

Párkrát bol potom za mnou aj s Aďom alebo Ankou. Riešili sme nemocničnú stravu, množstvo učiva, ktoré zameškám a kopu iných vecí. Keď tu bol Kubo sám tak to, ako začnem trénovať, keď ma odtiaľto pustia.

,,Začnem hneď ako budem môcť." sľubujem Kubovi, keď už stojí medzi dverami.

,,Ani nápad." zakrúti hlavou. ,,Začneš najskôr týždeň po prepustení. Ako povedal doktor."

Žmurkne a odíde. Takto to vyzerá vždy keď je tu sám. Ja sa ho snažím presvedčiť, že začnem hneď ako ma pustia, on trvá na slovách doktora. Týždeň po prepustení do telocvične ani nepáchnem. No jasné.

Deň prepustenia

Dnes ma majú pustiť. Už mám za sebou každé vyšetrenie a čakám len na vyplnené papiere. Prichádza ku mne Anet s mojou kartou.

,,Naozaj nechceš niekomu zavolať, aby ťa zobral domov?" Uisťuje sa po stýkrát.

,,Nie naozaj nechcem. Stačí taxík." zoberiem si od nej papiere.

,,Ďakujem za všetku starostlivosť Anet."

,,Nie je za čo. Dúfam, že sa ešte uvidíme." usmeje sa.

,,Ja dúfam, že už nie tu." Spolu sa zasmejeme. ,,To teda."

Taxík ma vyloží pred intrákom a všade panuje ticho. Je čas obeda a zistím, že Anka nakúpila. Najem sa a napriek doktorovmu odporúčaniu necvičiť, sa vyberiem do telocvične.

Na vrátnici si zoberiem kľúče, prezlečiem sa a rozcvičím. Keď si dávam rukavice počujem za sebou tlmený smiech. Kubo.

,,Ty nikdy neposlúchaš, že?"

,,Musíš sa pýtať?" Otočím sa s úsmevom.

Keď ho zbadám zdvihnem obočie. Stojí v strede telocvične, po jeho boku drobná blondínka.(fotka v médiách)

,,Beka, toto je Lucia. Naša nová spolužiačka."

,,Rada ťa spoznávam Beka." zašvitorí a natiahne ku mne malú ruku.

,,Rebeka. Volám sa Rebeka." poviem nie príliš prívetivo a potrasiem jej ňou. Kútikom oka zachytím Kubov pobavený výraz. Pozná ma.

,,Tak ahoj Rebeka." úsmev jej nemizne z tváre. ,,Prišla som sem z Nitry, pretože naše gymnázium rušili. Som gymnastka a aj doma som chodila na športové gymnázium. Len som nebývala na internáte. Teraz nemám na výber. Počula som, že aj ty bývaš na internáte. Aké to je? Bolo ťažké si zvyknúť?" vychŕlila jedným dychom.

,,Je to fajn. Zvykneš si rýchlo. A teraz by som mala s Jakubom trénovať."

,,Jasné, nebudem rušiť. Jakub ma len priviedol aby som ťa spoznala skôr ako v škole. Tak ja pôjdem. Rada som ťa spoznala. Určite si budeme rozumieť. Ahoj Rebeka. Ahoj Jakub. A ďakujem."

Ani nám nedala šancu na odpoveď a už jej nebolo. Otočila som sa ku Kubovi.

,,Čo to malo byť?"

,,Naša nová spolužiačka." Odpovie so smiechom.

,,Trochu ukecaná, nemyslíš?"

,,Tak trochu no. Ale zvykneš si. A teraz už poď trénovať."

Čaute ľudia. Nie, neumrela som. Stále žijem a skoro po mesiaci sa vám hlásim s novou časťou. Je trošku nudnejšia, ale aj také musia byť. Zhrnula nám Bekin pobyt v nemocnici. Ak ste čakali nejakého fešného spoluležiaceho, do ktorého sa Beka zamiluje, sklamala som vás. Ale počkajte pár častí a niekto zaujímavý sa objaví ;) V príbehu sa nám objavila nová postava-Lucia. Bude len okrajová postava alebo nejak výraznejšie ovplyvní dej? Do komentárov môžete napísať svoj odhad a uvidíme nakoľko bude správny. Za každý vote a koment som rada :)

Čítaniu zdar!