Väznená oceánom

12.8.2015, Nuevitas, Kuba

Celý deň som striedavo ležala pri mori a plávala. Milujem tie farby. Všetky odtiene modrej. Od tyrkysovej až po úplne tmavú. Navyše sa všade preháňajú pestrofarebné rybky. Teda preháňali sa. Dnes doobeda. Neviem, či ešte niekedy spatrím tú pláž, mojich rodičov. Ale pekne poporiadku. Po výdatnom obede, ktorý sa skladal prevažne z morských plodov som sa rozhodla, že kým si rodičia budú užívať poobedňajšiu siestu na izbe, ja sa znovu prejdem po pláži. Zišla som z druhého poschodia hotela, prešla okolo bazéna plného výskajúcich detí a prešla na pláž. Na sebe som mala biele šaty a obrovský slamený klobúk, tiež bielej farby s ružovou stuhou. Prešla som až k drevenému mólu, kde som včera stretla podivného starca. Stál tam. Dlho som rozmýšľala, či sa neotočím. Nakoniec som sa však pohla vpred. Čo mi tak môže spraviť niekto,kto má okolo stovky?
,,Nepočúvaš moje varovania, chica. " povedal španielskou angličtinou.
,,Nepotrebujem varovania. " odsekla som.
,,Ale necesitar. " povedal potichu.
,,Prepáčte, vôbec vám nerozumiem. Môžete skúsiť rozprávať po Anglicky? " páčilo sa mi to čoraz menej.
Starec sa na mňa uprene zadíval. Vrásky okolo očí sa mu pokrivili do divných tvarov.
,,More ťa bude volať. Musíš mu odolať, chica." šepol.
Otočila som sa na more. Zúrivý príboj obmýval moje sandále. Milovala som to. Tú divokosť, krutosť a vášeň v jednom. Otočila som sa. Starec tam však už nebol.
Zobudila som sa o tretej nad ránom. Rodičia sladko spali na manželskej posteli, zatiaľ čo ja som sa prevaľovala na prístelke. Zrazu som pocítila prudké nutkanie. Ísť preč. Vypustiť všetku divokú energiu, ktorá sa zrazu nahromadila v mojom vnútri. Prudko som vstala z postele. Navliekla som sa do tých bielych, jednoduchých šiat z bavlny. A pomaly som vyšla z izby. Chcela som bežať, veľmi som to potrebovala. Ale nemohla som, vedela som, že by som niekoho zobudila. Rozbehla som sa až na pláži. More zúrivo bilo do móla. Teraz bolo čierne, a jediné čo ho osvetľovalo bol okrúhly mesiac v splne. Energia v mojom vnútri prudko vrela. Postavila som sa na mólo a zadívala na mesiac. Zrazu ma posadla obrovská chuť zaplávať si. Už som išla skočiť so vody.
,,Nech ťa to ani nenapadne, chica." zas ten starec.
Neskutočne mi prekážal. Musela som to urobiť, cítila som to v mojom vnútri. Divokosť mora má prebodávala až do špiku kostí. Nádych. Skok. Otvorila som oči. Prudko zaštípali. Príboj tresol moje bezvládne telo o skalu. Morský prúd ma stiahol ku dňu.... Výpadok pamäte.