Dvaja na jedného [15+]

1. kapitola

Bol upršaný októbrový večer. Pofukoval jemný, ale za to ostrý vánok, ktorý naznačoval pomalý príchod zimy. Hnedý kabát som si ešte väčšmi privinula k telu , v druhej ruke som zvierala čierny dáždnik, ktorý ma ako-tak chránil pred studenými kvapkami dažďa. Každým krokom bolo počuť šplechot vody pod mojimi čižmami, ktorý sprevádzala tichá melódia vychádzajúca z reštaurácie oproti.

Ach, tým ľuďom sa žije... Prebehlo mi hlavou, keď som prechádzala popri výkladu reštaurácie, za ktorým sedeli šťastné rodiny s kopou jedla na stole.
Myšlienku som okamžite striasla a pridala do kroku, nakoľko dážď zintenzívnel.

Práve som sa vracala z večernej prednášky na vysokej škole. Študujem medicínu, čiže ma ešte dnes čaká niekoľko hodín učenia sa na blížiaci sa zápočet.
Bývam pár blokov od školy, čo je pre mňa výhodou. Krátka prechádzka mi vždy spraví dobre, dokonca aj v tomto upršanom počasí.Tá horšia stránka je to, že bývam sama v byte po mojej mŕtvej mame a otcovi, ktorý na moje pätnástne narodeniny odišiel, a nikdy sa nevrátil.
Teraz som ako 21 ročná odkázaná sama na seba, od pondelka do štvrtku mám školu, v piatok a cez víkend robím čašníčku v bare neďaleko môjho skromného príbytku. Sama sebe sa čudujem, ako dokážem skĺbiť tak náročnú školu s prácou. Kamarátka Emma mi neraz hovorila, že som sa školy mala vzdať a žiť ako klasický dospelý človek, žijúci v dvoch sférach: tej pracovnej a tej "voľnočasovej", kedy mám aspoň čas na uvarenie si normálneho jedla.
No byť doktorkou nebol len môj sen, ale aj sen mojej mamy, ktorá sama bola pediatričkou.

Už som kráčala po ulici, na ktorej sa nachádzal môj trojizbový byt. Všade navôkol boli staršie paneláky, jeden z nich bol mojím útočiskom. Keby nebolo otca a jeho dlhov, mohli sme mať krásny rodinný domček niekde na okraji mesta a psa, ktorého som tak dlho chcela.

Podišla som ku vchodovým dverám a myknutím zápästia ich otvorila. Svetlá na chodbe sa automaticky zapli. Skontrolovala som schránku, pravidelne som na ňu zabúdala, a keď som uvidela bielu obálku cez jej mriežku, v duchu som si zanadávala.
Ihneď som ju vytiahla a prečítala text na jej prednej strane, aj keď som už dobre vedela, o čo sa jedná.

Faktúra za elektrinu

Do konca mesiaca ju musím zaplatiť. Nebyť našetrených peňazí zo sirotinských dávok a niekoľkých tisíc po mame, z brigády by som moc nevyžila. Rezervy sa mi pomaly míňali, kto vie, či budem schopná zaplatiť za ďalší mesiac.

Vyšla som na najvyššie poschodie a srdce mi takmer vyskočilo z hrude. Dvere na mojom byte boli pootvorené, zámka vyvalená. Kopla som do dverí, ktoré sa s jemným zavŕzganím pootvorili. Vo vnútri vládla tma, no zo svetla z chodby som uvidela, že chodba vyzerá v poriadku.
Obzrela som sa okolo seba a rozmýšľala, čo spraviť. Na mojom poschodí žije len stará pani, ktorá je nahluchlá, určite nič nepočula. Aj keď zámok bol poškodený, nevyzeralo to amatérsky.

Otočila som sa chrbtom k pootvoreným dverám a z kabelky vytiahla telefón.
Vyťukala som políciu.

Polícia. Ozval sa mužský hlas.

„Dobrý večer, chcela by som nahlásiť vlámanie."

Aká je vaša adresa?

V tom sa mi pri uchu ozvalo nabitie zbrane.