Thousands of butterflies. Dylan O'Brien - fanfiction SK

Two.

"Vďaka za odvoz, Finn," poďakujem môjmu priateľovi a otočím sa k bytovke. Odomknem dvere a zdolám schodisko na štvrté poschodie, kde sa div nezadusím. Mala by som začať behať, s touto kondičkou už dlho nevydržím.

Vojdem do bytu, vyzujem si topánky a napustím si pohár studenej vody, ktorú následne vypijem. Po prečítaní odkazu od mamy, že po práci sa staví v potravinách, vojdem do izby, kde už na mňa čaká môj laptop. Ako vždy na ňom strávím niekoľko minút len prechádzaním si sociálnych sietí a začnem sa nudiť. Mám fakt hrozný život. Skúsim napísať Talii. Vytiahnem si z tašky mobil a píšem.

Hope McCloud: "Máš čas?"

Po troch úmorných minútach sa dočkám odpovedi.

Talia Staad: "Momentálne nie, zlatko. Skús napísať neskôr."

A tak zasa skončím s ničnerobením počas ďalších niekolkých minút. Skúsim napísať Finnovi.

Hope McCloud: "Máš čas?"

Finn narozdiel od Talii, reaguje okamžite.

Finn Holmes: "Prepáč, teraz nie."

Fajn. Kašlem na to. Vojdem do kuchyne, spravím si horúce kakao, vrátim sa naspäť do izby, kde vezmem do rúk knižku a začnem čítať. Strávim tak až dovtedy, kým nezapočujem štrngajúce kľúčky. O chvílu na to len mamine 'ahoj'. Chcem ju odzdraviť, no v tom ma preruší upozornenie na Facebooku.

Dylan O'Brien vás požiadal o priateľstvo.

Prv, než potvrdím, rozkliknem si jeho profil. Viem, že to je Dylan, ktorého som dnes spoznala, to niet pochýb. Ale na jeho profile nie je nič. A to myslím naozaj nič. Žiadna profilová fotka, úvodná fotka, údaje, statusy. Nič iné mi nezostáva, len kliknúť na tlačido pre potvrdenie priateľstva. Ponorím sa naspäť do čítania, no onedlho mi príde upozornenie z Messengeru na mobil a súmerne na to sa ozve môj laptop. Zoberiem do ruky mobil a prezriem si správu.

Dylan: Ahoj, neviem, či si ma pamätáš, to som ja, ten nový zo školy.

Hope: Hej, pamätám.

Dylan: Fajn, len som sa chcel spýtať, nezájdeme spolu na čaj? Vieš, dosť sa nudím odkedy sme sa sem presťahovali a ešte som sa nestihol socializovať.

Hope: Nebude to vadiť tvojej priateľke?

Dylan: Nie, nebude.

Hope: Okej, kde, kedy?

Dylan: O šiestej, môžem ťa vyzdvihnúť.

A tak som Dylanovi napísala moju adresu. Nechcel mi povedať, kam ideme. Po prvé, vraj to má byť prekvapenie a po druhé, sám nevie, ako sa tá čajovňa, či čo-to-vlastne-je volá. Ani neviem, čo si mám na taký priateľský posed alebo ako by som to nazvala, obliecť. Rozhodnem sa teda len pre jednoduché čierne džíny, a tielko, na ktoré prehodím košeľu. Dám si z vlasov dole gumičku, ktorá držala môj drdol a rozčešem si ich. Potom si len strieknem parfúm a som hotová. Zoberiem si kabelku, nahádžem do nej veci, ako napríklad mobil, peňaženka, klúče, obujem si topánky, rozlúčim sa s mamou a vychádzam z bytu. Dole na Dylana čakám pár minút, a keď vidím prichádzať modrý džíp, pozriem na hodinky.

6:00 PM.

Pousmejem sa. Prišiel na čas. Auto zastaví tesne vedľa mňa, zo strany vodiče vyjde očakávaný Dylan, pozdraví ma jednoduchým 'ahoj' a otvorí dvere spolujazdca, čím mi naznačí, aby som nasadla. To presne urobím a už sa ocitám v jeho džípe. Tmavovlasý chlapec si sadne zavolant a hneď na to štartuje.

***

Sedíme v malej útlej čajovni asi 2 hodiny, vypili sme dokopy už 6 čajov, ale plynie to hrozne rýchlo. Ani som si nedokázala predstaviť, že s človekom, ktorého som dnes spoznala sa budem vedieť rozprávať o tolkých veciaciach. A to sme zatiaľ ani nemuseli vyťahovať trápne témy o politike a počasí.

"A aké si mala detstvo?" preruší ticho Dylan.

"Hmmm," začnem, "ja vlastne ani neviem. Nebolo nijako zvláštne, ani výnimočné, proste jednoduché dectvo. Jediné, čo sa také stalo je, že sa naši rozviedli, ale aj to je v tejto dobe už celkom normálne."

"Aj naši sa rozviedli."

"Ja viem."

Dylan sa mierne zamračí: "Ty vieš?"

"No, ehm, niekde som to počula."

Myslím, že tá trápna situácia práve teraz nastala.

***

"Ďakujem Dyl - teda, móžem ťa volať Dyl?" spýtam sa. Na jeho očiach vidím mierne posmutnenie, ako na mňa na zlomok sekundy prenikavo pozrie, no potom je to preč a jednoducho odpovie: "Jasné."

"Fajn," nakloním hlavu na stranu a usmejem sa. Pane bože! Naozaj s ním teraz flirtujem? "Dnešok som si užila, dúfam, že aj ty."

"Jasné," odpovie bez náznaku emócie, kopajúc nohou do kamienka.

"Stalo sa niečo? Povedala som-"

"Nie, všetko je v poriadku. Ja len...už musím ísť," je všetko čo povie než sa otočí, nasadne do auta, jemne mi zakýva a jeho auto zmizne v diaľke.