iskra (peter pellegrini x jan kolenik)

šerm

V chladné ráno zlom kľučky vo dverách je čuť,
Komuže skrížil dom Jánov púť?
Kto vo dverách by stál v hodinu tak skorú,
keď ešte ani slnko nezrieť spoza horu?

"A či ty spíš v ten zdraný deň?
vstaň, veď sotva nekončí tvoj sen.
Tu kvety odo mňa, Jánu, máš,
i na kolená ja hodím sa, nech mňa sa nevzdáš." Peter kradmo do chodby podišiel.

"Peter Peter...
Niet mi ani zraku, aby som ťa zrel,
avšak javí sa mi, že si od biedy zošalel.
Z ktorej si ty len knihy,
či nečítal som už všetky, čo by vzali mi dychy?" zasnený, odriekol mu Ján.

Peter sa chvíľu mlčky díval na známy obraz Jána, no onedlho prehovoril: ,,Z tvojej. A každá strana, ktorú otočíš, sa o ďalšiu bude mojím menom trieť,
veď kútu tohto domu, ktorý môj hlas nečul niet.
Nech i mečom ma trýznia, ja šerm ovládam,
a keby padnem v boji tom, vedz, že pre tvoju lásku zahýnam.
Pál tie plamene, v nich žhavá je moja osť,
lebo keď nad hlavou nám zľahne tma, hviezdy zmárnia všetkú cnosť.
Ján, teraz slyš čujne moje slová,
keby odísť ja mám, prah tvojich dverí ma pochová.
Už niet slnka, čo slasťou srdce by mi ubilo,
to, čo len po láske tvojej túžilo.
Ján, nenechaj bôľ kruto urvať kosti mé,
uroň i ty slová svoje úprimné."

Nastala akási hlasná tíš,
niet ani vtáctva, čo letelo by z výš.
Vtom Peter koleno na zem zložil:
,,Buď môj, Jánu, ja večnosť by som s tebou prežil."

A tak, slastne bdejú v jednej náruči,
či Ján predsa Petra milovať naučí?
Či oltár naveky láskou ich pokropí,
Či v obrúčkach každý žiaľ sa utopí?
Jedno však isté je,
oboch duša len tú druhú zrie.