iskra (peter pellegrini x jan kolenik)

pery diabla

Dotkol sa ho. Jeho hrejivé dlane nežne obkľúčili Petrovu tvár z oboch strán.

Krátko potom Peter opäť spadol do spánku- tentokrát ale pri vedomí. Niekde tam, odkiaľ sny pochádzajú, už Jánova ruka pevne drží Petrovu a jeho oči znovu stretávajú tie Jánove. Strach a bolesť sa stávajú nepoznanými slovami a ľud len ilúziou. Jediné, čomu patrí Petrova pozornosť, je Ján. Hoci bol Peter známy ako zviera, šelma len do postele, tam, kde jeho myseľ teraz bdie, je skutočný romantik. Oči má otvorené len pre Jána, srdce len pre Jánovo.

Ležia junáci čelom k Dunaju, necítia, nedumajú. V tom Petrov hlas vyplní škáru ticha medzi pánmi: ,,Povedz mi, Ján, čím som si ťa zaslúžil?"
"Tým, že si. Tu, slyš ten tlkot srdca v hrudi, cíť tú vrelú krv, čo ním prúdi. Len Tebe ho otvorím," slová Jána sa vryli do Petrovej hrude, zjazvili, zvečneli.
Peter podišiel bližšie k Jánovi, túžil cítiť, túžil vedieť. Položil prsty z boku Jánovho krku, sotva sa dotýkal tepny. Ticho tentokrát škáru medzi nimi nevypĺňalo. Petrove oči spadli na Jánove pery, ruka sa posúvala vyššie a Peter bližšie. V rukách držať božie telo a ústami bozkať pery diabla a naopak. Až kým ich tvrdá zima v noci hlbokej nezmrazí.
.
Po krátkom spánku sa Peter zobudil, tento raz však so sklamaním. Ján bol preč. Sadol si na posteľ, rozhliadol sa- nič. Po Jánovi ani stopy. Peter sa bezbranne utápa vo vlastných myšlienkach; ako rýchlo prišiel, tak aj odišiel. A či to bol len sen? Či tu Ján nikdy ani nebol? Srdce mu búšilo rýchlejšie než kedy predtým. Nevedel si pripustiť, že pocit Jána pri ňom je preč. Alebo iba nechcel. Nech robil čo mohol, Jána už viac cítiť nedokázal. Vlastnými rukami si ohmatával líca- márne. Ba i dookola opakoval "Peter" , "Peter" rovnakým hlasom, akým to ešte pred pár hodinami vyslovil Ján. Alebo nevyslovil.

Alebo nevyslovil.