D A R I A N K A

2.kapitola

Sled udalostí, ktoré sa stali predtým ako som pravdepodobne odpadla sa mi prehrali hlavou. No nemala som čas nad tým rozmýšlať potrebovala som vzduch. A to rýchlo. S trasúcimi nohami idem k oknu, ktoré bolo na pravej strane od postele a otvorím ho. V hlave som si prehrávala dychové cvičenie, ktoré mi lekár poradil. Z hlboka som sa nadýchla a opať vydýchla. Dala som si ruku na srdce a sústredila sa na jeho pulz.

,,Budeš v poriadku Darianka. Bude to všetko dobré."opakovala som si. Po tvári sa mi liali slzy, no to patrí tiež k tomu aby sa moje telo a myseľ ukľudnila. Zrazu začujem buchnutie dvermi. Ja sa otočím a zbadám tam stáť ženu.

Bola to nízka pani už s vráskami okolo očí a úsť. Vlasy zviazané vo vrkoči mala blond, no šediny tvorili väčšinovú časť jej vlasov. Mala ostré modré oči a na sebe mala oblečené klasickú uniformu pre služobníctvo.

,,Ste vporiadku?"spýta sa ma so silným ruským prízvukom. Podíde ku mne a chytí ma za čelo. Ja stojím ako socha.

,,Radi Boga, ya ubyu yego!"chytí sa za hlavu a niečo povie po rusky. (proboha zabijem ho)

,,Poď dievča veď ty celá horíš a vyzeráš hrozne."chytí ma za ruku a vedie ma ku dverám, ktoré boli oproti postele v pravom rohu.

Keď ich otvorí vojdeme do kúpelne. Bola to čisto biela kúpeľňa s prvkami striebra. Bola tu sprcha, záchod a umývadlo so zrkadlom. Ja som stále stála na mieste. Tá postaršia pani spustí vodu v sprche a podíde ku mne. Bola som stále v šoku a preto som nijako nereagovala. 

,,Počúvaj musíš sa osprchovať vlažnou vodou. Máš vysokú horúčku a pokiaľ príde lekár nemôžeme ťa takto nechať."

,,Nedotýkajte sa ma! Kde to som? Ten muž s očami diabla to on ma uniesol."už som toho mala dosť. Bola som v nevedomí. Nevedela som ani len kde som, aký je deň a koľko je hodín.

,,Všetko vám to vysvetlí Nikolai, len teraz ma musíte počúvať inak odpadnete. Nič ste ani nejedli a máte vysokú horúčku."Nikolai. To bolo meno toho monštra? Nezaujímalo ma nič z toho. Chcela som ísť odtiaľ preč.

Otočím sa a hoci bolo moje telo veľmi oslabené behom som išla k hlavným dverám od izby a chcela som utiecť, no narazila som do niekoho hneď ako som vyšla z dverí. Zakrúti sa mi hlava a podlomia sa mi nohy, no zachytí ma pevná ruka. Keď sa pozriem na človeka, tak som zamrzla. Bol to on. Monštrum. Stál predo mnou v jeho plnej kráse. Na sebe mal bielu košeľu a čierny oblek. Vkasy pekne učesané a jeho výraz chladný.

,,Nikolai!"povie tá staršia pani a začne naňho rozprávať po rusky. Znelo to ako nadavanie. Akoby karhala svoje dieťa. On iba nad ňou prekrúti očami.

,,Ostav nas."povie jej po rusky. Ona iba zakrúti hlavou niečo mu ešte pred odchodom povie a odíde. Nie ona ma tu s ním nechala samú. Stále ma ešte držal za ruku.

,,Kde to som? Čo odo mňa chceš?"spýtam sa ho.

On ma ignoruje a ťahá ma za ruku k posteli. Posadí ma na okraj postele a on si sadne do kresla oproti.

,,Povieš mi konečne čo odo mňa chceš?"neviem odkiaľ som nabrala odvahu.

,,Darianka Angelov. Nemala by si byť náhodou Angelova?"pozrie na mňa. Odkiaľ vie moje priezvisko? Z ťažka prehltnem.

Má pravdu. Malo to byť Angelova, ale na matrike sa pomýlili, ale mne to nevadí.

,,Čo chceš? A povieš mi kde to som?"

,,Si v Rusku Solnyshko."Rusko? Robí si zo mňa srandu. Ano mužem byť v Rusku? Do tela sa mi dovalila panika. 

,,A-ako je to možné?"stále v šoku sa spýtam.