Dcéra fénixa

Prológ

Od vtedy, ako si pamätám, v mojej mysli sídli otázka: : „Je môj život pravdivý alebo je to len veľký výmysel a ja vlastne neexistujem?", ale keď sa spätne obzriem, prichádzam na to, že hoci dýcham a v hrudi mi pravidelne bije srdce, tak všetko, čo mi život priniesol, je až príliš premyslené na to, aby to bolo nereálne.                                       

          Okrem tejto otázky sú tu aj ďalšie. Čo by bolo inak, keby som sa nenarodila? Čo keby som určité veci spravila inak alebo iné veci nespravila vôbec? A čo keď som tam mala ísť a nešla som. Zmenilo by sa niečo, keby som to alebo tamto povedala? Čo by bolo inak, keby som to vtedy nepovedala?                             

           Z toho, čo som spravila sú veci, ktoré som chcela urobiť, ale nájdu sa aj tie, za ktoré sa hanbím a najradšej by som na ne zabudla. Potom sú tu ďalej veci, čo som potrebovala a boli mi odopreté. Množstvo z nich ešte doteraz potrebujem a kompenzujem si ich, akokoľvek sa len dá. A však. Čo je to, čo ľudia naozaj potrebujú? Je to, čo ľudia chcú aj tým, čo naozaj potrebujú?

            Nuž.

            Niekedy, skoro vždy, to, čo naozaj chceme, nie je to, čo skutočne potrebujeme. Chceme to len preto, lebo to má niekto iný, alebo aby nám to zabezpečilo určitú prestíž, alebo preto, lebo to od nás niekto vyžaduje. Ale to, čo skutočne potrebujeme, nie sú materiálne veci, skôr by som povedala, že je to niekto. Niekto, kto by s nami zdieľal radostné chvíle a nezutekal pri prvom trápení. Niekto, pri kom budeme mať pocit, že domov nie sú iba štyri steny, ale že je to osoba vďaka ktorej máme pocit bezpečia. Niekto, kto nás naozaj, ale naozaj chápe. Niekto, pri kom môžeme byť sami sebou a nemusíme nič predstierať. Niekto, kto sa nás s úprimným záujmom spýta, že ako sa nám darí a my sa mu nebudeme báť úprimne odpovedať.

              Niektorí môžu práve otázky typu „Aký si mal/a deň?, Čo si robila cez deň?" brať úplne inak ako sú myslené. Môžu to byť považovať ako vypočúvanie, kedy oni spravili niečo zlé a teraz ich čaká trest. Prečo je to tak? Možno práve kvôli tým kapitolám, ktoré poznajú len oni sami. Potom sú takí, ktorí si človeka, čo o nich prejaví kúsok úprimného záujmu, obľúbia. Prečo?

             Jednoducho.

             Keď celý život zažívate peklo, zamilujete sa do prvej pozitívnej reakcie na Vás, do prvého pekného slova adresovaného Vašej osobe, do prvého pohľadu, ktorý vraví: „Teba chcem ochraňovať. Nedovolím, aby ti niekto ublížil, pretože aj keď ťa nepoznám, máš v sebe niečo, čo ma k tebe priťahuje a nedovolím, aby sa ti niečo stalo." Je Vám jedno, kto to je, či už to je učiteľka v škole , ktorá Vás povzbudila po dobre vykonanej práci, alebo len náhodný okoloidúci, čo Vám podržal dvere, alebo chlapec, ktorý si k Vám prisadol vo vlaku a neskôr sa z neho vykľul Váš spolubývajúci. 

           Bude Vám to úplne jedno. Nebudete sa starať o to, odkiaľ táto osoba je, akú má farbu pleti, ako jasno žiaria jeho oči, keď sa na Vás usmeje, akým jazykom rozpráva, či aký dialekt používa. Bude Vás zaujímať len to, ako sa ku Vám správa. A hoci aj keď sa možno pri jeho prvom rýchlom pohybe rukou myknete a prvé objatie od tejto osoby Vám bude pripomínať toho opitého blázna, vedzte, že proti tej myšlienke, že Vám aj táto osoba ublíži, budete chcieť bojovať a aj zabojujete. Prečo? Jednoducho iba pre to, aby ste potešili toho, kto o Vás prejaví záujem. Toho, kto teší Vás.

             Budete jeho Kráľovnou a bude Vám hovoriť v rodnom jazyku krásne znejúce prezývky, ktorých význam Vám on sám povie a keď si ich preložíte cez internet, zistíte, že neklamal.

               Verte!

               Viem, o čom hovorím.

               A potom je tu ešte tretí typ. Tento typ má v sebe črty prvého, podozrievajúceho, a aj druhého zbožňujúceho. Človeka s úprimným záujmom o neho zbožňuje, ale neverí tomu, že by si niečo také zaslúžil a preto, skôr ako bude neskoro sa od obdivovaného odpúta.

               A blúdi ďalej svetom.