V zajatí krajiny Aetheria

Kapitola 2

Miriel sa dostala na miesto ktoré nikdy pred tým nevidela. Bola obklopená kruhom z vysokých skál a v strede celého toho miesta sa nachádzala malá čistinka s jazerom, do ktorého prenikali mesačné lúče a osvetľovali všetko navôkol. Podišla bližšie k jazeru, aby si umyla ranu, ktorú jej spôsobila dýka, ktorú stále pevne držala v rukách. Položila ju na zem vedľa seba, dala si zo seba dolu plášť, s pod ktorého jej vytŕčali dlhé strieborné vlasy, zhrnula si košieľku na ramene, aby si vedela umyť ranu spôsobenú Finleyom. Keď sa nakláňala nad jazero uvidela neďaleko nej stopy, podišla k nim bližšie, aby zistila, čo ich zanechalo. Boli to stopy jeleňa a vyzerali, že sú čerstvé. Miriel si pomyslela, že by to mohol byť práve ten jeleň, ktorého hľadá. Začala sa obzerať okolo seba či ho náhodou neuvidí, ale nič nevidela. Smutná a ubolená sa vrátila vymývať si ranu od dýky. "Tu si ty suka!" Miriel ucítila ostrú čepeľ na svojom krku. "Pohneš sa a hneď ta na mieste podrežem" bol to on, Finley. "Myslela si si, že mi utečieš ?! Tak to si na omyle. Teraz urobíš, čo ti poviem, rozumieš? ." Miriel prikývla a uprene pozerala na Finleyov odraz v jazere. Na tvári okrem nepríčetného pohľadu mal aj jazvu cez ľavé oko, ktorá jej pripadala, ako nanajvýš mesiac stará. "Ak si myslíš, že ťa niekto príde zachrániť tak to si na veľkom omyle, pretože už nie je nikto kto by ta hľadal" povedal so smiechom na perách. "Žiaden zavšivený elf to určite neprežil, takže teraz nemáš nikoho si sirota, ale to nevadí, ber to pozitívne ste aspoň na niečo dobrý ako potrava pre monštrá " Vo chvíli, ako to Miriel počula sa ju zmocnil veľký strach, bolesť a hnev, ale zasa započula ten hlas, ktorý k nej prehováral celú noc a povedal jej "všetko bude dobré sľubujem, musíš zobrať všetku silu, čo máš a nebáť sa." V tej chvíli sa za Finleyom niečo pohlo otočil sa a dýku s Mirielinho hrdla uvoľnil. Miriel na nič nečakala zobrala dýku, ktorú mala hodenú pri nohe a bodla Finleya do boku, ten následne pustil dýku, ktorá bránila Miriel v úteku a od bolesti spadol na zem. Miriel dýku rýchlo zodvihla otočila sa na Finleya, ich oči sa stretli. Ona pozerala do jeho hnedých očí, kde videla nenávisť, pohŕdavosť, bolesť, ale aj strach. Strach z toho, že umrie jej rukou. Finley v Mirielinich šarlátových očiach videl strach a bolesť, bolesť, ktorú spôsobil pocit, že prišla o všetko a všetkých. Miriel sa rozpriahla a bodla ho do hrude. Finley z posledných síl vytiahol tretiu dýku a zabodol jej ju do brucha. Finley umiera a Miriel padá vedľa neho na brehu jazera, cíti ukrutnú bolesť a vie že sú to je posledné chvíle a pomaly zatvára oči.

V zapätí ucíti teplý jemný vánok na jej čele. Otvorí oči a uvidí parožie, ktoré vyzerá presne tak, ako ho starká opisovala ako padajúca hviezda na oblohe. Znova započuje ten hlas, ktorý ju sprevádza celú noc a znovu sa jej prihovorí "nemôžem ti dať to prečo prišla, ale miesto toho ti dám život." Miriel uvidí jasné hrejivé svetlo, ktoré jej nedovolí otvoriť oči. Cíti pocit ako, keď ju držiavala babka za ruku, cíti ako, keď jej mamina dávala bozk sa čelo a cíti hrejivé objatie od ocka. Naraz sa všetko stratí a všetko utíchne. Miriel pomaly otvorí oči a prebúdza sa neďaleko domčeku svojich rodičov. Lenže vie, že je niečo v neporiadku. Vo vzduchu cíti odpornú sladkú vôňu, ktorú ešte nikdy predtým necítila, cíti spálené drevo a všade na vôkol je ticho jediné, čo počuje je praskanie horiaceho dreva. Vo svojej ruke cíti niečo ťažké, pozrie sa na ruku a má v nej dýku, podľa kvetu, ktorý je vyrytý na rukoväti vie, že patrila Finleyovi a, že je to tá dýka, ktorou ho zabila. Pevne ju chytí do ruky a vloží si ju za opasok. V tom momente si na všetko spomenula chytá si rany, kde ju bodol, ale nič na tých miestach nenašla ani škrabanec. Cítila sa iná, ale nevedela ako iná, "na tom, predsa teraz nezáleží musím ísť domov za mamou a ockom".

Miriel sa vydala po lesnej ceste domov, ale už z diaľky sa jej nezdalo červené svetlo, ktoré vychádzalo z osady až, keď videla červené plamene, ktoré tancujú na strechách domov vedela, že sa musí ponáhľať. Utekala, ako najviac vedela, ale čím bližšie prichádza ku osade tým bol sladký zápach intenzívnejší. Miriel zostala v šoku pozerať na kopu spálených mŕtvych tiel, ktoré sa váľali na námestí osady. Už jej bolo všetko jasné, to prečo to o čom hovoril pri jazere Finley. Bol to zvrátený pohľad, vidieť ľudí, ktorých poznala bezvládne zohavených ležať v strede niečoho, čo už nemohla nazývať domovom. Rozhodla sa, že musí ísť nájsť mamu a ocka. Podišla na okraj osady, kde bývali. Ako prichádzala k svojmu domu, ktorý bol celý v plameňoch, z diaľky si všimla dve telá, jedno mužské a druhé ženské. Miriel k nim utekala, aby sa presvedčila či sú to oni. V tom okamihu, ako ich uvidela už nepochybovala, že sú to oni žena mala prívesok, ako nosila jej mama a muž mal vreckové hodinky ako jej otec.

V tom momente sa cítila úplne sama, prepadla ju úzkosť a nevedela dýchať, slzy jej stekali po tvári a uprene pozerala na ležiace telá ktoré mali byť jej rodičia. V okamihu sa jej podlomili nohy a padla na kolená. Začala jej dochádzať pravda ktorá pred ňou nehybne leží. "Sú mŕtvy" zašepkala ako keby ich nechcela zobudiť z večného spánku. "Všetci sú mŕtvy!" Povedala ako keby jej už na ničom nezáležalo. Zostalo ticho, Miriel si pozerala na ruky a plakala až do kým jej nepristálo niečo na prste. Bol to modrý motýľ ktorého si pamätala s maminej knižky. "Miriel, zlatko pozri! Nie je nádherný? Volá sa Polyommatus icarus, ah, kiež by som ho aspoň raz mohla   uzrieť, aspoň na malú chvíľku." Povedala mama Miriel s úsmevom na perách. Keď si Miriel spomenula na túto spomienku a na mamin hrejivý úsmev, zdvihol sa jej kútik úst do jemného úsmevu. Cítila že nastal čas sa rozlúčiť, zdvihla sa zo zeme oprášila si kolená a šla do záhrady ktorá bola za ich domom. Spomedzi sutín domčeku na náradie vytiahla starú hrdzavú lopatu. Podišla ku veľkému starému dubu ktorý sa nachádzal v zadnej časti záhrady a začala kopať dva hroby. Aj napriek únave ktorú Miriel cítila aj napriek bolesti a mozoľom na rukách ktoré sa jej otvorili stále kopala ďalej. 

Blížil sa večer keď Miriel ťahala bezvládne telá jej rodičov do hrobov ktoré vykopala. Všade vo vzduchu bola cítiť mokrá hlina, Miriel ňou bola celá napáchnutá. Keď boli hroby zasypané hlinou Miriel v záhrade vykopala mamine obľúbené kvety ktoré sa volali anemone hupehensis, boli to jemno rúžové okvetné lístky ako obloha pri východe slnka v letné rána a ich stred bol žltý a chlpatý ako telíčko čmeliaka za letu. Kvety zasadila mame na hruď nech ich má stále blízko svojho srdca. Ku otcovej hlave zasadila Lilium candidum, pretože hovoril že sú krásne biele ako moje a mamine strieborné vlasy v letnom vánku a vždy keď ich videl spomenul si na nás. Keď zasadila posledný kvet sadla si pred ich hroby a uvedomila si že dar ktorý dostala od jeleňa, dar života bol zároveň aj jej prekliatie, preto sa zaprisahala že nájde a pomstí tých ktorý spôsobili túto bolesť v jej srdci. V zajatí všetkých tých emócií ktoré ju prenasledovali po celú noc, ich všetky naraz uvoľnila a znovu pocítila ten pocit ktorý cítila po jej znovuzrodení. Pocit že je niečo inak, náhle jej do očí udrelo svetlo ktoré jej pripomenulo parožie jeleňa, bola to farba padajúcej hviezdy na nočnej oblohe. Cítila moc ktorá jej prúdila od končekov prstov až do celého tela. Svetlo zrazu zhaslo ale pocit pretrval, keď sa opäť pozrela na ruky uvidela na nich runy ktoré nepoznala, runy boli vypálené do kože na rukách. Cítila že vďaka tejto moci môže zobrať osud do vlastných rúk. Zaodela sa do svojho plášťa a vydala sa na svoju cestu za pomstou. 

Ďakujem za prečítanie, dúfam že sa vám 2.kapitola páčila určite zanechaj komentár :)