[BSDOC] Can't See In The Dark (SK)

Kapitola 11 - Dazaiovo zmiznutie

Ulice Jokohamy aj v noci prekypovali životom. Ľudia sa náhlili z jedného konca na druhý, pristavovali sa pri vysvietených výkladoch obchodov či zapadli do nejakej reštaurácie spolu so svojimi kolegami alebo rodinami.

A medzi všetkými tými ľuďmi vysvietenou ulicou kráčal aj osamelý muž v dlhom pieskovom kabáte, Dazai Osamu. Hlboké hnedé oči upieral kamsi do diaľky a zahĺbený vo vlastných myšlienkach nechal svoje nohy, aby ho po pamäti niesli naspäť k ubytovni.

Po tom, čo ráno napísal hodnotenie k Ishiharinmu včerajšiemu prípadu, sa rozhodol, že na dnes práce stačilo a odvtedy sa túlal mestom. Predtým by vyskúšal niekoľko nových techník samovraždy, o ktorých sa dočítal, no odkedy sa rozhodol, že chce umrieť spolu s krásnou slečnou, bolo o to náročnejšie nejakú ochotnú nájsť. Napadlo mu, že by mohol presvedčiť Ishiharu. Ešte stále si pamätal to dievča, znudené životom, ktoré stretol pred dvoma mesiacmi. Keby jej to bol navrhol vtedy, bol presvedčený, že by súhlasila. Teraz však jej oči každým dňom čoraz viac žiarili. Akoby ju konečne po kúskoch začínalo baviť žiť. A asi by z neho nebol dobrý kolega, ak by jej to chcel náhle zobrať. To jej jednoducho nemohol spraviť.

„Možno som naozaj nemožný," povzdychol si. Na pery sa mu dral slabý úsmev pri spomienke, ako ho tou poznámkou včera počastovala jeho zahanbená kolegyňa. Podpichovať ju sa stalo jednou z jeho najobľúbenejších denných činností.

Zrazu ucítil ťah na kabáte. Prekvapene zastal a otočil sa k malému dievčaťu s dlhými čiernymi vlasmi v dvoch vrkočoch a bielou čelenkou. Na každom z vrkočov sa vynímala spona v tvare kvetu. Dievča bolo oblečené v sýtočervenom kimone so žltou stuhou.

„Hm?" vyšlo z neho zaskočene.

Bez toho, aby k nemu zdvihla zrak, hlesla: „Našla som ťa." Následne roztvorila vyzváňajúci mobil a jej telo oblapila fialová energia.

Dazaiove oči sa rozšírili. „Toto nie je dobré..."

---

„Dazai sa opäť stratil?" zopakoval rozladene Kunikida a vzhliadol k sivovlasému mladíkovi stojacemu uprostred kancelárie. Akurát spolu s Michiko, Ranpom a Kenjim sedeli na gaučoch a vychutnávali si rannú kávu, keď ich najnovší člen organizácie privítal s touto nemilou správou. Michiko sa na moment prestala hrať s penou svojho latte macchiato a tiež naňho pozrela.

Atsushi nervózne prešliapol z nohy na nohu a rozhodil rukami. „Neberie telefón a ani sa nevrátil na ubytovňu," vysvetlil situáciu. V tvári mal vpísané obavy.

Na rozdiel od neho však Kunikida nepohol brvou, aby pre svojho kolegu vyjadril akúkoľvek starosť. „Určite sa opäť plaví niekde po rieke," zavrčal a odpil si zo svojej kávy.

„Alebo zase skončil vo väzení," doplnil Kenji s úsmevom.

„Môj odhad je, že niekam zapadol s nejakou ženou," podujal sa na tipovaní aj Ranpo. Z kabáta si vytiahol medovú sušienku, rozbalil bielo-červený obal a do polovice ju zaboril do šľahačky vo svojom pohári.

Atsushi sa skľúčene zahľadel do zeme. „Ale po nedávnych udalostiach... nemohla ho dostať mafia?"

Pri tej poznámke sa Michiko lyžička takmer vyšmykla z ruky a jej oči sa rozšírili. Už zase mafia. Rýchlo šálku položila na stôl a vyhrabala si z vrecka mobil. Snažila sa pôsobiť nenútene, no ruky sa jej slabo triasli, keď odomkla obrazovku a nabehla do správ. Keď to Atsushi teraz spomínal, sama sa s Dazaiom od rána nedokázala spojiť. Väčšinou tomu neprikladala veľkú váhu, ale čo ak mal pravdu a naozaj ho dostali?

„Prosím ťa. Inštinkt prežitia toho muža je mimo tento svet. Len si predstav, koľkokrát sa pokúsil spáchať samovraždu a aj tak to prežil. Ak sa nedokáže zabiť sám, ako by sa to mohlo podariť práve Prístavnej Mafii?"