Angel's blood II.

•2•

Bellatrix:
Kráčala som po plnej ulici Londýna. Vytiahla som prútik a vošla som do Deravého kotlíka. Potrebovala som nakúpiť nejaké veci v Šikmej uličke predtým, ako pôjdeme k Weasleyovcom.
Bolo tu plno. Človek by to možno nečakal, že za bieleho dňa tu bude toľko čarodejníkov.
„ Ahoj Tom." pozdravila som barmana.
„ Ahoj Bellatrix." usmial sa.
Sadla som si za bar. „ Jedno ďatelinové pivo ťa poprosím."
Nedokázala som uveriť, ako za tých jedenásť rokov od pádu lorda Voldemorta sa dokázali dať čarodejníci do kopy. Veď vojna si predsa vyžiadala neuveriteľné množstvo obetí. Už len ja som prišla o tak moc ľudí...
Nechápala som to. Ako ľudia tak rýchlo dokázali zabudnúť. Vo mne to zanechalo neuveriteľne bolestivé jazvy, ktoré sa nikdy nezahoja. Neprejde deň, kedy by som nemyslela na Siriusa, ktorý zošalieva v Azkabane. Alebo na obete Lily, Jamesa, Marlene, Regulusa, Sama... bratov Prewettových, manželov Longbottomových a mnoho iných.
Bolo to strašné.
Dvere do Deravého kotlíka sa znova otvorili a objavila sa v nich známa postava, ktorá mala veľmi blízku k môjmu srdcu.
„ Ahoj Blacková." usmial sa rokfortský hájnik.
„ Ahoj Hagrid."
Až potom som si všimla, koho za sebou Hagrid vedie.
Pre anjela.
James... a oči mojej milovanej priateľky...
Harry Potter.
Začala som plakať. Tak veľmi mi Harry pripomenul Lily a Jamesa. Tak moc som ich milovala...
Postavila som sa a objala som Harryho Pottera. Bolo mi jedno, že netuší kto som, že som bola najlepšia priateľka jeho rodičov, že som bola ich rodina a že som jeho krstná mama.

„ Prepáčte, kto ste?" opýtal sa jedenásťročný Harry Potter.
Odtiahla som sa od neho, utrela som si slzy a usmiala som sa. „ Prepáč Harry. Som Bellatrix Whiteová."
„ Teší ma." usmial sa Harry. Bol tak zraniteľný... Tak moc ma potreboval ako rodinu, no ja som mala prísny zákaz sa s ním hocikajako kontaktovať.
„ Kam máte namierené?" opýtala som sa.
„ Ideme tu pánu Potterovi kúpiť veci do školy." povedal Hagrid.
„ Tak sa majte. Ešte sa uvidíme Harry Potter." zasmiala som a vybehla som von z Deravého kotlíka na plné ulice Londýna.
Rozplakala som sa.

***
Andie:
Mama sa vrátila z Deravého kotlíka celá rozrušená. Otec sa s ňou zavrel v izbe a hodinu nevychádzali.
Ešte som nevidela mamu v takomto stave.
Keď vyšli, mama mala uplakané oči. Tvárila sa, že je okey, ale nebola.
Nechcela som sa jej pýtať, čo jej je, ale...
Nechala som to tak.

Poobede sme sa cez prenášadlo premiestnili k Weasleyovcom.
Prišla som len ja, mama a otec. Ostatní chceli zostať doma.
„ Andie!" zakričal Fred a rozbehol sa mi oproti.
„ Fred!" zakričala som aj ja a hodila som sa mu okolo krku. „ Tak si mi chýbal... Kde je George?"
„ Niekto ma spomína?" zazubil sa George Weasley a objal ma.
„ Ahoj Bell. Ahoj Kaspián." usmiala sa pani Weasleyová na mojich rodičov.
„ Ahoj Molly." usmiala sa mama. „ Ďakujeme za pozvanie."
„ Poďte dnu. Jedlo je už na stole." povedala pani Weasleyová a my sme išli dnu.

Za stolom sedela celá ich rodina. Ich najstarší brat Bill, malý Ron a malá Ginny.
A potom tam sedel Charlie.
„ Ahoj Whiteová." zaškeril sa Charlie.
Začervenala som sa.
„ Správaj sa slušne." zahriakol ho George a buchol ho do ramena.
Charlie sa len uškrnul a svoju pozornosť upriamil na moju mamu.
Vždy bola krásna. A nebezpečná, keď chcela. Točilo sa vždy okolo nej veľké množstvo mužov a chceli ju za každú cenu, no mamino srdce získal len môj otec. Kaspián Jeremiah White.
A moja mama ho tak milovala, že by dala zaňho aj život. A otec tiež. Za hocikoho, koho milujú.
Charlie bol tak krásny...
„ Prečo tak čumíš na môjho brata?" opýtal sa Fred.
Spamätala som sa. „ Nečumím..."
„ Ale čumíš Whiteová." pridal sa do nechcenej debaty aj George. „ Stále ťa to neprešlo?"
„ Prešlo. A dávno. A čo vy tu vlastne preberáte mňa. Starajte sa radšej o to, čo máte v tanieri." hovorila som rýchlo a začervenala som sa. Dvojičky sa zasmiali.
A Charlie to všetko pozoroval.